štverám sa k tebeobaľujúc zmysly peľomv pritesno obopnutom nádychušeptáš údolím pomedzi polia                                     sú tvoje...pnutia brázd v jedinom bodevlhkosť vyzrážaná z podstatyaj pokojkeď je zem sýtaje to hrapočkajkým odumriem 

no to iba kôrnatiem načúvaním stromov keď šeptajú ako chutí zem v jeho pospletaných halúzkach ma hľadaj celkom na dne v roztrúsenom páperí tam kde rozospatý pokoj lieči brehy hlboko v mojej krajine

na obrus     tradične bielo ustieľa ruky   /bez vône domova                kávy                chleba bez akýchkoľvek vôní/   nahotu       z rozpáraných pliec       namotá do pier             hlbšie ako včera   pár stehov   a potom do Rúk          ustelie sa celý...

mávala záhradu plnú lúčnych kvetov dôvernosť schúlenú v kolienkach tráv   zastal vždy pri bránke hlavu jej plietol                            pootvor                          zľahka                          len o pár stebiel                            rosou                          z nevädze a…

spí  vdychujúc po bradu vyhrnutý deň obrázky sfúknuté z vláskov                          hádaj                        čo je to                          netuším   desí ma neuchopiteľné vzďaľujúce sa každým snom                           spi   spletiem sieť z prstov písmen právd a bdieť…

nekričím to len stromy vyplašili vietor čo placho vkĺzol vtákom pod krídla  tíšia dážď do nepríčetna podráždený zemou každým mávnutím načrtnutý priestor v rozpätí slov medzi mnou a Ním vynesú vždy o trochu hlbšie nekričím len rozťahujem ruky na doraz a načieram...

naberieš si ma medzi prsty a rozotrieš ešte kým sa smejem kým vpúšťam do záhrady dážď ráno čo ráno odkrývam steblá hltavo pijem rozliaty pokoj kým ma rozmrvíš a ja raz prerastiem Tvoje dlane...

v bezmocnej nedôvere mĺkvo naťahané brázdy a neha vytláčaná z preliačín prsty vkladám do rán v údive odrazu prázdny skúšaš ma vyhladiť do strán dúfajúc že naznačím a ty mäkko vsiakneš...

zbútľavel som takmer do prstov kedysi som nimi zdrapil zem keď ňou márne kmásal vietor zúfalo praskajúc stŕhal hrdosť kým zem vtiahla bolesť po každom súboji stečený zvnútra kamsi do útrob šeptám o nás každému kto sa skláňa zbútľavel som keď raz celkom stečiem do ticha už mi ju nevezme…

počítamna dvapo nich ďalší krok zachytiť rytmuschvenieorchideu vo vlasoch a... krok sem dva a tri raz-dvatris vypätímale predsa zrazu mi gramafón strhne ilúziupritisnem lícetesne k tvojmu lícu kým celkom zožltneskôrnež k tretej dobepridámdruhú palicu kladiem ťa previnilo na stôlodpusťuž ti nestačím…