Za oknom vidím sivý svet, ale v mojej duši sa odohráva čierny boj s mojím vlastným úpadkom...
Mnoho vecí sa mení, mne sa zmenili zdanlivo k lepšiemu, ale v skutočnosti, v úprimnej sfére je to len môj vlastný klam.. Ľudia a veci čo mi boli a stále sú najbližšie len od seba odháňam vecami, čo sa mi teraz stále len zdanlivo páčia...Každý nový ďeň si vravím, že sa vrátim ku svojej podstate a namiesto toho si po nej stále len šliapem..slovo PREPAč nemajú žiaden význam, nič nemá význam, keď neustále len hľadám pomoc u mojich najbliších a keď je dobre, so všetkým len zametám....Aj toto je len obyčajné ospravedlňovanie sa za veci, ktoré nemali význam a teraz sa len môžem sama umučiť...teraz sa mi to stalo , je to môj trest za všetko, pomaly zanechávam už aj seba...Je ešte čas veci napraviť? neviem...Len chcem dostávať a dostávať,koľká sebeckosť, aké egoistické, nedobré...zlé...
Comments
Pridať nový komentár
to malo spoločné s vyššie uvedeným príspevkom?
Inak, nesúhlasím s tým, že všetci sme v podstate deti. 99 % všetkých ľudí podľa môjho názoru zo seba počas dospievania absolútne strasie svoju detskú podstatu. Nezostane po nej nič. Je to rovnaký proces, ako keď sa larva hmyzu zakuklí, v kukle sa rozpustia všetky jej tkanivá a telo sa vybuduje úplne nanovo a úplne inak. Jedinec, ktorý vylezie z kukly nemá s larvou zdanlivo nič spoločného.
Len jedno som nepochopila: prečo sa hmyz (a človek) nemôže narodiť rovno ako dospelý (ale samozrejme menší), prečo musí prejsť obdobím života, po ktorom nezostane nijaká pamiatka. Len zvlečená kukla, ale tú aj tak čoskoro odveje vietor.