Mesto, zastávka MHD

Džavot detí prerýva džavot dôchodcov s turbovozíkmi pripravenými na každodenné preteky za akciovým tovarom. Pár tínedžerov pofajčieva tváriac sa, že svet beží tak ako má.

Ženské stvorenie, o pol hlavy nižšie ako ja, pohľad upiera priamo na druhú stranu cesty. Zaujala ma. Tvár úplne bežná, vrásky nemala žiadne. Účes, ktorý neukazoval nič nezvyčajné, neprikláňal sa ani na jednu stranu. Zaujali ma jej pery. Akoby sa usmievali, odhodlané prekonať veľa prekážok. Pery, ktoré dokážu opantať každého chlapa. Je na nich náznak úsmevu, ako Mona Lisa, úsmev ktorý odveje všetky obavy.

Popustil som uzdu fantázii. Čo keby som sa jej prihovoril? Len tak, opýtať sa koľko je hodín je nelogické, tak pôjdem rovno na vec, poviem jej, že ju chcem pozvať na kávu. Na kávu? Blbosť, veď nepijem kávu. Opýtať sa intelektuálsky na knihu, ktorú má v ruke? Nie, nevedel by som pokračovať, a KIng ju určite nezaujíma. Je slobodná, obrúčku nemá. Tie pery, usmieva sa? Neusmieva? Ak áno, je to pohŕdavý úsmev? Alebo úprimne zmierený?

Mohol by som jej iba povedať, že sa mi páči. Ale nebola by to celkom pravda. Páči sa mi iba jej úsmev. Je taký neuchopiteľný, ako stará budova, rozpadnutý reliéf.

Do môjho spoja ostávalo pramálo sekúnd. Myseľ pracovala. Pozrel som sa jej do očí. Neregistrovala ma. Pozrela sa na hodinky (mala ich na ruke naopak). Bola taká bežná, že sa vymykala priemeru, ktorý sa chcel niečím odlišovať.

Ďalších pár sekúnd som len nemo zízal, tváriac sa, že sa dívam na mapu.  Ona sa v tom pohla, prešla tesne okolo mňa, smerom k automatu na predaj lístkov. Jej vôňa mi zakotvila v nose navždy. Videl som ju stláčať tlačidlá na automate. Potom sa mi zatočilo v hlave, asi trikrát som kýchol. V nose ma hrozne šteklila jej vôňa. Ešte raz som si kýchol. Hneď ako som si uvedomil kde som, som sa obzrel smerom k automatu. Zastávka sa náhle vyprázdnila. A ona tam už nebola.