Utekalo jej oko doľava.

Možno som sa jej trochu pozdával.

Veď mám aj dioptrie,

pár chlpov skraja šije

i krok už takmer istý.

Vedieť tak, čo si myslí...

A možno radšej

Nevedieť.

Mojím smerom sa dívalo

najmenej jedno oko.

To druhé trochu bokom

a potmehúdsky žmurkalo:

„Na chvíľu celkom zabudneš,

kým si bol včera,

kým si dnes.

Poď, skús to, stačí málo.

Pár správnych viet,

úsmev číslo päť

zmiešaný s trochou svalov...

No čo ak klameš očami?

Veď si len človek, neznámy.

Ak si fakt iný, dokáž, skús!“

Potom jej prišiel trolejbus.

Ja som šiel ďalej domov.

Lebo doma je dobre.