Mráz mumifikuje na skle moje odtlačky prstov. Pletivá kvetov utkaných na okne, ako vianočný obrus, obrastajú tie podivne tvarované brušká. Písať obrazy, to mi ide, keď spomínam na horúce objatia, zamknutá uzlom tvojich mocných rúk.
Nedokážem svetu odpustiť, že na takéto momenty sa skrátka nezabúda.
Obchádzam tvoje mužné tvary múmiami bez odtlačkov a neviem, či chcem a či nechcem zanechať stopu. Lebo najradšej by som ti sebecky prederavila srdce, ako červotoč a po zvyšok života si z neho urobila hlavné sídlo. Tvoje city ku mne by som mala ako na dlani, (a keď sme pri tom, tak prečo „ako"), vychutnávala by som si ich na prečačkanom striebornom podnose a kŕmila sa nimi na objednávku.
Takto by som aspoň vedela na čom som; nemusela by som pochybovať o tom, či ti na mne záleží rovnako, ako mne na tebe, ako mne na pokrme zo strieborného podnosu, bez ktorého by som nepoeticky povedané: neprežila.
Lenže kreslené srdiečko, ktoré tie moje múmie vtesnali medzi kvety tkané do skla, akosi mizne, šedne, vädne, stráca sa, ničí ho nedokonalosť bez odtlačkov prstov a zohyzdí tak, že sa nedozvieš, od koho vlastne bolo.
Iba v písanom obraze si môžem dovoliť klamať o úprimnosti, ktorá nám chýba, popreskakovať všetky normy a utvoriť si vlastné, úmerné duši. Len umenie poskytuje človeku možnosť nazrieť do nekonečna a tvoriť umenie teda znamená byť slobodný, byť producentom životne dôležitých právd, tak dôležitých, ako je dôležitý kyslík.
História, nezabúdaj na budúcnosť a budúcnosť na minulosť; nezabúdaj na mňa, láska utkaná na skle, úskaliami mrazu. Lebo všetko je o láske; ľudia a ich zlo, ich dobro. Iba s láskou, ktorú hľadáme vo vesmíre, avšak v skutočnosti je tak blízko, že len slobodou očistený človek si uvedomí, kde vlastne, že tlčie vnútri, v kameňoch našich vlastných sŕdc, sme svet.
Píšem teda o nás, čo viem, aby som bola slobodná.
A ty? Znamenáš pre mňa zahodiť sebectvo a vysťahovať sa z nahlodanej diery v tvojom vnútri von, do mrazu, dýchnuť na zimou tkaný obrus a otlačiť tvár, zanechať oči, ukrižovať zbabelosť, strach o seba a svoj smútok.
Paraziti si vždy tak trochu ubližujú, no láska je už raz aj o tom, že parazitujeme závislí jeden na druhom.
Vrátiš sa, vyhlodali sme do seba až priveľké diery.
Comments
Pridať nový komentár
OK, určite to nie je najlepšie dielo, ale nemôžeme predsa písať vždy len dobré veci. Mám voči istým poznámkam výhrady: Rumádzganie nad sebou? :D asi si to celé vnímal v úplne opačnom duchu v akom to bolo písané, alebo si zase priveľa filozofoval, lebo v tomto diele som k sebe skôr kritická ako sa ľutujem - to ja by som "rumádzganím nad sebou" mohla nazvať niečo iné, Dušan. Text vyjadruje skôr sebectvo, strach zo straty, ktorá by mi mohla ublížiť, zbabelosť, majetníctvo - to sú podľa teba sebaľutujúce prvky? Podľa mňa sebakritika a sebareflexia. Nepochybne, vzdať sa niečoho, čo človek ľúbi je ťažké.
Áno, ty vždy najlpešie vieš, čo človek drží v najhlbšej hĺbke v strede svojej mysle...
Stagnácia? :D:D:D
Vychodené cestičky a moja lenivosť? - To malo znamenať, že keď sa v jednom štýle písania cítim dobre, je to stagnácia a lenivosť? Mimochodom, keď si tak vezmeš už len Sprievodcu, aj ten je napísaný úplne iným štýlom než tieto jednohubky, tak neviem o akej v preklade "jednotvárnosti" môjho písania sa vlastne bavíme?
Naivita? :D:D:D:D:D
Tak tú mi vysvetli, prosím ťa. To som fakt nepochopila.
Ďalej; neoriginálne obrazy. Vymenuj, zaujíma ma to.
A mám dotaz, o ktorom sme sa už raz bavili, a som ti to chcela aj minule pripomenúť, no nemala som náladu: Prestaň s tým "Respect Maya". Lebo si nemyslím, že som niečo viac ako ostatní. Vďaka.