Pri prvom čítaní som chcel povedať len, že je to nádherné dielo plné obrazov, ktoré sú pre teba tak charakteristické. Ale potom som si uvedomil čosi prekvapujúce a začal som to čítať odznovu. Problémom je podľa mňa to, že trošku stagnuješ. Zastala si v istých vychodených cestičkách, azda z pohodlnosti, to neviem. Ale zarazila ma naivita, ktorú som si všimol. A tak ako ma to spočiatku ohromilo, tak ma to potom rozhodilo. Povedal som si: "Veď je to len obyčajné rumázganie nad sebou a spleť naivných túžob vtesnaných do miestami až očitrhajúcich sa "obrazov". Možno som čítal veľmi rýchlo, tak mi to nedalo a s menším odstupom som sa k tomu vrátil a pred chvíľkou som to dočítal tretí krát. A na záver môžem len zhrnúť svoje postrehy, na ktorých som sa zjednotil. Myslím si, že v tomto novom duchu, v akom tvoríš, to nie je ani zďaleka tvoje najlepšie dielo, napriek tomu je to ale napísané krásne, a obrazy miestami už neoriginálne stále vytvárajú okúzľujúce kreácie. Posledná veta: "Vrátiš sa, vyhlodali sme do seba priveľké diery." Sa mi páčila. Je najviac osobná (podľa mňa) a vyjadruje to, čo držíš v najhlbšej hĺbke v strede svojej mysle. No viac to rozoberať nebudem. Preventívne. Na úplný záver poviem. Teším sa na niečo čerstvejšie z tvojej produkcie. ;) S pozdravom Dušan Damián - tvoj fanúšik. Respect Maya!