Rieka vyplavila skrehnuté ľudské telo, ktoré sa teraz trmácalo zachytené o breh. Hunkesni precitol a šťastím by vyskočil, že je opäť v normálnom svete, no nemohol sa pohnúť. Každá časť tela ho bolela. Nepatrné vlnky narážajúce o breh ho ponárali do stále väčšej zimy, čo v ňom vyvolalo triašku. Toto nie je ako v nebi, pomyslel si. Smrť by bola snáď príjemnejšia, ako takýto život... a zdalo sa, akoby ho aj myslenie zabolelo. Nedokázal pohnúť ani končatinou, nie to ešte aby sa postavil, či chodil a sám sa dopravil do osady. Obrovská únava a vysilenie sa mu vrátili. Zavrel oči a v bolestiach sa snažil nájsť síl. Ľadová voda mu úplne znehybnila telo a nohy už ani necítil. Muky mu zvraštili tvár. Videl len hmlisto, ale cez to všetko sa snažil poobzerať vôkol seba. Nechápal, prečo nemá vrchné diely oblečenia. Vtom zbadal pri brehu neďaleko seba peň stromu rozdrvený asi na tri časti a na jednej z nich kusy svojej košele. To mu nepridalo ani za mak povzbudenia a v chlade vzduchu a vody sa striasol ešte viac. Nech ho to stojí čo to stojí, musí sa odtiaľto dostať. Chcel pohnúť rukami ale tie ho neposlúchali. Bol zúfalý.

Odrazu na svojej tvári zacítil čosi mäkké a teplé. Obzrel sa a vypleštil oči od prekvapenia. Vedľa neho postával Zlatý kôň a nosom mu štuchal do líca. Hunkesni ho chcel pohladiť, no nevedel sa hnúť a tak len dúfal, že ho ničím neodplaší.

„Teraz už naozaj umieram, kamarát.“ Šepol. Kôň spozornel a zahľadel sa na trpiaceho chlapca. Znenazdajky sa zviera zvalilo na zem. Hunkesni onemel. Zlatý kôň ležal pri ňom, akoby čakal, že mu chlapec vylezie na chrbát. Dieťa chvíľu len neveriacky hľadelo, či je to skutočnosť a či ďalší prelud, no Rek skutočne ležal pri ňom a ani sa nepohol.

„Tak poďme na to.“ Povedal Hunkesni skôr sám sebe a s obrovskou námahou spod seba vytiahol na kosť zmrznutú ruku. Bola to neznesiteľná bodavá bolesť, no musel pokračovať... Nasledovala druhá a keďže už mal ruky uvoľnené, zostávalo len posunúť sa ku koňovi. Zaprel sa a vzápätí klesol naspäť tvárou k zemi. Chcel vykríknuť, no i hlas mu zastal v krku a tak len zvraštil čelo a zažmúril oči. Vydýchol. Znovu sa zaprel a do rúk mu vošla slabosť. Celý sa roztriasol (až na nohy od kolien dole, pretože tie si vôbec necítil). Bojoval so svojím vlastným telom, vynaložil toľkú námahu aby sa posunul o centimeter dopredu... A toto posúvanie bolo nekonečné! Zlatý kôň však trpezlivo ležal na mieste a celý čas Hunkesniho pozoroval. Keď sa chlapec doplazil až k nemu, hlavou mu pomohol prehodiť si cez svoj chrbát jeho ľavú nohu a potom sa opatrne postavil. Hunkesni nemal silu pridŕžať sa koňa nohami, veď si ich vôbec necítil a tak len rukami zvieral pramene jeho hustej čiernej hrivy tak silno, až mu beleli hánky. Zostávalo dúfať, že nezletí späť na zem.

Rek bol nadmieru pozorný. Celý čas chlapca niesol pomalým bezpečným krokom. Hunkesnimu to pripadalo až nemožné, akoby ho niesol sám Wakan Tanka. No i napriek tomu mu cesta domov pripadala nekonečná. Cítil neskutočnú únavu a bol by si na Rekovi aj pospal, lenže to by riskoval, že sa domov už nikdy nedostane. Napodiv Zlatý kôň veľmi dobre vedel kam má ísť. Toto územie mali mustangy zmapované a ostražito sa vyhýbali ľudským sídlam a teraz jeden z nich niesol raneného chlapca rovno do toho osieho hniezda. Aký paradox.

Hunkesni spoznával les okolo seba. Boli už blízko a tak si dovolil na malinkú chvíľu zavrieť unavené oči. Pravidelné kroky koňa mu nedovolili priveľmi oddychovať. S každým mustangovým pohybom totiž celým jeho telom preletela bolesť, no neodvážil sa sťažovať ani len v duchu.

Započul detský smiech a hlasy mužov. Potom hlasy žien, ktoré upozorňovali ten rozjarený detský piskot. Hunkesni myslel, že tu niekde ho Zlatý kôň nechá ležať, no on stále pevným rozhodným krokom postupoval dopredu. Chlapec videl rozmazané hlavy prekvapených svedkov tohto neobyčajného úkazu, malé postavičky, ktorým na tvárach žiaril úsmev od ucha k uchu a zamračené ženy, čo chytali svoje deti za šaty, alebo ich brali do rúk a podozrievavo pozorovali divoké zviera nesúce na sebe zmučenú chlapčenskú karikatúru. Niektorí ale Hunkesniho spoznávali. Pár z nich sa kamsi rozutekalo, ostatní si neveriacky šepkali. Zlatý kôň trochu znervóznel, no zdalo sa, že je skalopevne rozhodnutý doviesť dieťa až do cieľa. Ďalej, pomyslel si Hunkesni a kôň, akoby to počul, obozretne kráčal až na koniec osady, tam k náčelníkovmu típí. Ľudia sa rozostupovali aby uvoľnili dvojici cestu. Všetko v osade zmĺklo ako vtedy, keď sa náčelník vracal so smutnou novinou.

Sediaci býk vybehol zo svojho típí a úplne užasnutý mlčal s mierne pootvorenými ústami. Mustang zastal rovno pred ním a hľadel mu priamo do očí.

„Tento kôň...“ jachtal náčelník. „Priniesol môjho syna zo záhrobia.“ Dodal trochu roztrasene a vystretou rukou ukazoval priamo na nich. Dav zhíkol. Sediaci býk však nelenil a rozkázal chlapom, aby jeho syna zložili z konského chrbta. Rek sa ani nehol, no v momente, keď už bol Hunkesni v bezpečí, vzoprel sa na zadné nohy a šialenou rýchlosťou vyrazil z osady. Ľudia ho s bázňou pozorovali. Hunkesni vynaložil všetky sily na to aby sa za ním usmial a potom už opäť upadol do bezvedomia, no tento raz v teple domova.  

1845 New Rumley, Ohio

Svitalo do sviežeho jarného dňa. Do detskej izby vnikali ranné lúče slnka a šteklili malého Georga Custera na tvári. Ten si ich chcel z tváre odohnať ako muchu a tak mávol detskou rúčkou, no oni nezmizli, preto sa zakryl nafúknutou hrčovitou perinou. Brat Thomas spal na poschodovej posteli nad ním a Boston zas oproti. Na nich slnko nikdy nesvietilo. Georga to patrične rozčuľovalo a už aj ako šesťročný sa vedel poriadne nazlostiť. Prudké svetlo vychádzajúce spoza obzoru mu ale nedalo späť a tak podráždene odhodil perinu a vyskočil z postele. Trucovito zbehol na prízemie veľkého domu. Všade prevládalo ticho, rodičia, bratia aj slúžky ešte spali. Georg oblečený v modrobielom pásikavom pyžame sa votrel do otcovej pracovne, sadol si na studenú zem a obdivoval zbrane starostlivo odložené  na stojanoch v stene. Chlapca vždy fascinovali zbrane, boj a víťazstvo. Rovnako smotánka. Keď sa s rodičmi a  bratmi vybrali z farmy do mesta, vždy rád pozoroval bohatých, vplyvných mužov, ženy vyobliekané v krásnych šatách a navoňané výrazným, drahým parfumom... Otec ho síce zakaždým tresol po hlave, aby toľko nezízal na vážené dámy, a gentlemanov, ale Georg sa nevedel ubrániť. Aj on chcel byť uznávaný. Úspech bol víťaz a on rád víťazil, hoci len v malých šarvátkach medzi chlapcami, alebo v pretekoch v behu. Boli to jeho malé víťazstvá, no on veril, že raz sa premenia na veľké, známe celej Amerike!

Slnko postupne osvetľovalo otcov stôl z čerešňového dreva a taktiež policu so zbraňami. Georg sedel ako v tranze a zrak upieral na dlhočiznú loveckú pušku. Bolo ešte veľmi skoro, všetci predsa spali... Chlapec si priniesol stoličku a priložil ju ku stene. Neprítomne zhrabol pušku a už-už sa bral na odchod. No ešte malý nedostatok. Otvoril otcovu zásuvku v pracovnom stole a ukradol si odtiaľ náboje, ktoré si zastrčil do vrecka pyžama. Nachytro si obul teplé Thomasove gumáky a vytratil sa z domu.

Tackajúc sa v gumákoch o dve čísla väčších, s puškou zavesenou na pleci obehol farmu a zamieril do lesov. Otcove poľovnícke psy – Mat a Pussy ho nasledovali. Prešli ponad klenbu odkvitnutých čerešní a po vybrázdenej ceste pokračovali ďalej, čoraz viac sa vzďaľujúc od domova. George bol nedostatočne oblečený a keby ho nezahrievala rýchla chôdza, určite by sa začal triasť. Vydychoval do chladného marcového rána teplé belasé obláčiky a neúnavne pokračoval. Jeho cieľavedomosť a ctižiadostivosť ho viedli ďalej, aj keď vlastne ani nevedel, kam smeruje. Bol tak vzrušený z dnešného výletu...

Až po chvíli spoznal cestu a smer kam vlastne miery. Ešte taký kilometer a priblížil by sa k stádam zo susedovie farmy - ku kravám chamtivého a lakomého Jamesa Hooka. Otec a tento starý ryšavý Ír sa z hĺbky duše neznášali. Ich spor vyústil už pred mnohými rokmi. Georg vtedy ešte ani nebol na svete, rozprával mu to jeho starší brat Thomas. Hook mal od svojho príchodu do Ameriky značný problém sa aklimatizovať na toto prostredie. Nový jazyk, ľudia, zvyky a spôsoby... Bol sám s manželkou a dvoma deťmi. Založili si farmu, ale nevládali platiť dlhy, preto sa obrátili na Custerovcov s prosbou o pomoc. Georgov otec ich samozrejme neodmietol a požičal im peniaze ktoré už potom nikdy nevidel. Odvtedy sú Hookovci a Custerovci nepriatelia.

Otec sa iste poteší, keď Hookovi ubudne zo stáda pár kráv, pomyslel si malý Georg a ešte viac pridal do kroku. Cesta krajinou bola krásna, no pre chlapca nezaujímavá, lebo mu práve v hlave vírili iné myšlienky. Les sa čoraz viac vzďaľoval Georgovmu chrbtu. Vôkol chlapca vzniklo široké priestranstvo. Pohľad na vychádzajúce slnko, ktoré sfarbovalo pôdu akoby až do zlatofialova bol priam pre bohov. Chodník lemovala rozoraná pôda, s ktorou sa slnečné lúče pohrávali rovnako ako s vystupujúcimi vlnkami v potoku, či v rieke. Sem-tam strom, sem-tam nejaký krík a zo všetkého vyžaroval taký zvláštny tichý pokoj...

Cestička začala stúpať mierne do kopca. Mat niečo zavetril, preto sa rozbehol popredku. Aj Georg trochu pobehol, ale ako náhle mu do pľúc vrazil mrazivý vzduch, opäť spomalil. Pussy ostala pre prípad pri ňom a naliehavo Mata pozorovala. Georg zacítil pach kráv a v bruchu sa mu rozletelo tisíc miniatúrnych motýlikov, čo vzápätí zahriali každú časť jeho útleho detského  telíčka. Znervóznel.

Už bol takmer na konci.

„Mat k nohe! Ešte všetko skazíš!“ Zahriakol psa, ktorý podozrievavo vrčal a ceril zuby. Mohol by sa rozbehnúť ku kravám a čo potom? Jeho plán by bol stratený.

Georg sa prikrčil k zemi a zamaskoval sa v neďalekom kroví. Nespočetne veľakrát videl, ako otec nabíja pušku a po pamäti dokázal všetko zopakovať, len to bolo o kus ťažšie, než to vyzeralo. Nabil. Potom si opatrne priložil pušku k lícu a hlaveň nasmeroval na dobre živenú kravu, trochu vzdialenú od stáda. Chvel sa. Vedel, že ju zabije a bol mierne nesvoj.

Mat a Pussy sa motali okolo neho. Georg si ich vôbec nevšímal, jednoducho im nevenoval pozornosť. Takmer ani nezbadal, že stoja priamo pred jeho úkrytom z krovia a vetria, alebo len tak pobiehajú a hľadajú po zemi, čím by sa zabavili. Dieťa bolo ako zhypnotizované.

Vtom Georg Prižmúril oči, vystrelil a začul ako tam dole čosi zakvílilo, no v tej chvíli si neuvedomil, že to nebol zvuk ranenej kravy, alebo teľaťa. Rana z pušky ho prebrala zo snenia do reality. Lúkou pod ním dunelo snáď tisíc nôh a bučalo najmenej dvesto kráv, ktoré sa splašili. Chlapec dychtivo hľadal padnuté zviera, no nič nenachádzal. Vybehol z krovia a zmrzol. Rovno pred ním sa črtala nehybná Matova mŕtvola. Výstrel mu zasiahol brušnú časť a z toho smrteľného poranenia ešte stále vytekala sýtočervená krv. Bolo vidno zmrzačené vnútornosti. George stál bez pohnutia a díval sa ako Pussy nežne strká ňufáčikom do svojho druha v nádeji, že sa preberie. No neprebral sa. Fenka zaskučala a ľahla si k Matovej hlave. Chlapec sa pozeral do mŕtvych psích očí, do očí otcovho najobľúbenejšieho psa a verného poľovníckeho pomocníka, ktorý bol koniec koncov aj jemu samému veľmi blízky. Ale nič necítil. Žiadnu ľútosť, možno len strach z otcovej reakcie.  

K útlej svetlovlasej chlapčenskej postavičke sa odzadu približovalo čosi  mohutné. Bol  to Emanuel Henry Custer, Georgov otec. Na chlapca a zohavenú psiu mŕtvolu, pri ktorej ležala smútiaca Pussy padol tieň, aký mohla vrhať len plecnatá Billova postava. Určite sa sem dostal po stopách, ktoré zanechal chlapec a ešte vtedy aj jeho dva psy...

Henry zdrapil malého Georga za plece a silno ním trhol, až sa mu jediným pohybom podarilo obrátiť si ho tvárou v tvár. Otec sa mračil a spod zachmúreného výrazu mu klíčila výčitka. Rozohnal sa mohutnou dlaňou a svojmu synovi zavesil na tvár takú facku, až sa skotúľal do kaluže v jarku vedľa cesty.

„Čo si si chcel dokázať?!“ Zvrieskol a vytiahol Georga za ucho zo špinavej mláky. Ten mlčal, stál oproti otcovi a len naňho civel. Z výrazu tváre sa mu nedalo vyčítať nič, akurát tak ľahostajnosť k celej situácii. Prehral, namiesto Hookovej kravy zastrelil otcovi psa, nemienil nikomu nič vysvetľovať, ani sa obhajovať a ani si čokoľvek vyčítať. Henry ho s nemým úžasom sledoval a pomaly si uvedomoval ten obrovský rozdiel medzi ním Georgom, ktorý dnešným dňom docielil to, že pre vlastného otca prestával byť skutočným synom. Henry Custer bol hora svalov, no mal v sebe aspoň kúsok citu, na rozdiel od svojho malého syna, ktorý síce silou neoplýval, ale arogantnosti a chladnokrvnosti mal toľko, že by z nej mohol žiť a spolu s ním by sa kľudne mohla priživovať armáda tvrdých vojakov, aj tak by jej mal stále viac  než dosť! A to mal ešte len šesť, čo z neho bude až vyrastie? Henry sa spočiatku pokúšal ignorovať Georgovu bezhraničnú ctižiadostivosť, ktorá sa veľmi silno prejavovala už v útlom detstve, no to, čo jeho syn predviedol dnes ráno bol vrchol a posledná kvapka, čo padla do práve pretekajúceho pohára. V tom mu v hlave skrsol geniálny plán, ako sa tohto malého diabla zbaviť. Len čo to bude možné, prihlási ho na internát na vojenskej škole ďaleko od domova. Nech ho už viac v noci nestrašia Georgove neprirodzene svietivé zelené oči!