V ústrety temnej dúbravy so znamením blesku. Kráčal v stopách neznámych, aj keď dobre poznal cestu. Paromy bili do skál šedišmyku, jeho odhodlanie... Už tasil svoju dýku. A v krvi rudosmernej v prameňoch hromostrání, už sa videl... videl lásku skrytú, ticho v ústraní.
Ľúbivečné úsmevy, ktoré dostal dávno od ženy. Dnes ako lístie jeseňstromov odvialo kamsi, kam ísť nemohol.
Pridal teda krokozhonom, v svojej vyhňohlave kul už ako kováč úmysly žeravé. Vedel, cítil, nespal, bdel hoci temnoc kameňmi bila do jeho viečok a miesto sĺz pod nimi trel sa piesok. Dosť bolo krokov, keď našiel čo chcel. A vtedy mocný Parom, hromom zahrmel.
Na koncistrede hája, medzi stromoradím, tam na kameni v tráve, tam v svetle šialenosti tváre, tam dýka prehovorila ľadohlasom a on v kolenách, prosil ju a prosil jeho. Prosil svet a prosil hviezdy. Krivdocit v ňom dlho hniezdil. „Dajže bože, dajže pokoja! Azda zo mňa spravíš, tiež len hŕstku popola?“
V tej chujavici čo sa stala, zletela k nemu tieňovrana. A nebol viac tým, kto krokoskokom vošiel dnu do čarosveta. Nie tak ako stratil seba, už stratili sa všetky vráta. Nebolo viac cesty späť. Plakal soľou miesto sĺz ako presýpacie hodiny, zakorenil päty do hliny. Vzopäl tiež ruky k nebesiam, s dýkou priloženou ku prsiam.
„Bože ja ju milujem! Bože prečo... Nie milovať ju smiem?“ ostrie ťalo do lesohrude i vrana zvedavá bola, čo z toho bude. Zastavil sa srdcosval, no láskocit v ňom tuho spal. A opäť krviprúd vliekol sa ranou, neveľkou nemalou... No nevyšla láska von s ňou. A nezhasol život, čo tiež bol v ňom.
„Hejže bože daromný si. Spútaš vietor, množíš krysy... Mňa by si mal povolať! Nie tým okom tieňovrany, trápeniu môjmu sa mlčky smiať.“
Nevedno kde ani v aký čas, preťal oblohu slnkojas. Akoby sám otec boh rozhodol sa zmierniť smútkoston.
Abo ciest tu nebolo, ozval sa znova po hromoch. Z dúbravy hustej tmavokrúhlej háj sa stal a naprostred hája on zdravý stál.
„Čože si to bože? Čože to?“ Nebolo v slzohlase viacej síl a čo vedel prekryl ťažký íl.
Kosťochlad ho premkol vtedy hoc dávno odľahčil hline svoje päty. „Tak čo mám teda bože zrobiť? Mám sa azda o ňu pobiť?“ a ten pevnostoj, čo vládol telu zrazu zmizol. Zahliadli oči šuhaja kamže má kráčať... preč z hája. Ťažko je rozumieť bohoslovám, ktoré boh sám do sveta schoval. Zmámili ho však svetakraje. Na kratochvíľu vedel znova odkiaľ vietor veje.
Ťažko sa hľadá to správne hniezdo, kto nehľadá, však nikdy nenájde to svoje srdcomiesto.
Comments
Pridať nový komentár
Zložitopekné
Zvláštne.
Nezachytila som myšlienku :-/ resp. asi sa mi trochu vymkla z mozgovne... zrejme si to žiada viackrát prečítať.
Také niečo sa písalo atramentom na pergamene. A treba na to naozajstné husie pierko.
ďakujem... no dalo by sa o tej zložitosti diskutovať. no pokiaľ je to zložito pekné v zmysle zložených vrstiev peknosti, potom je moja vďačnosť o to väčšia, čím viac vrstiev peknosti si objavila. ;)
je to o chuti a vkuse čitateľa, a hoci používam špeciálnejší jazyk, myslím, že tie základné myšlienky sa dajú postrehnúť pomerne rýchlo...
no pokiaľ si niekto dá tú námahu, na moju veľkú radosť, a prečíta to i viac krát s odstupom, som presvedčený, že to dostane aj iné skrytejšie významy. :)
Takže ďakujem za komentár.
Tak toto beriem ako veľkú lichôtku... :)
Či už tomu niekto porozumie alebo nie, ten druhotný dojem, ktorý to má vyvolať to zrejme aj vyvolalo. :)
Veľmi pekne ďakujem za komentár olga.. :)
sta prijemny jarny vanok preletel mojim monitorom tento text pisany tymto autorom :)
ano, to uz si ozaj pyta pergamen a husie pierko...hoci zlozito pisane, Tvojim zvlastnym jazykom, predsa krasne...predsa zaujimave...mozno tym viac cim viac to bolo nezvycajne...
ktovie aky dojem to zanecha na druhy krat, no toto prve citanie zanechalo akysi nadych vznesenosti minulych dob...
kiezby som vo svojom kalamari mala nadostac ciernej krvi ktorou by som vdychla zivot slovam z mojej mysle v duchu tolkej vznesenosti
zostan s muzou ...
... rovno vrúcnoslov, plný vďaky. :)
Som veľmi rád, že estetická stránka a forma zanechala taký dojem.
A ak teda zablúdiš do tých riadkov znovu, verím, že objavíš aj nové kvality
a možno nekvality (pri všetkej mojej skromnosti). :)
A nech ani teba tie múzy neopúšťajú. Ako som sa tu pred nedávnom dočítal, niečo pomaly chystáš, tak sa teším. :)
Krásny a inšpiratívny deň Deni!
Dáááávno zanechala vo mne dojem jedna básnička na Enigme, písaná v tzv. damiánčine:
http://www.enigma.sk/weblogy/dusan-damian/kope-vas-muza/epos-vojna-o-prizmun-v-damiancine-d-d-d
Autor k nej poskytuje aj výklad:
http://www.enigma.sk/weblogy/dusan-damian/kope-vas-muza/epos-vojna-o-prizmun-vykladpreklad-d
Pekné hry so slovami.
Už som ani nečakal, že si na to, ktosi spomenie. :)
A vďaka, za pochvalu. Damiánčina bol starší projekt, ale nie až tak úspešný, pretože si vynútil výklad. Síce som ju nezavrhol a občas v nej tvorím, ale oveľa progresívnejšie je, povedzme že "damiánske nárečie" slovenčiny teda niečo ako ponúka toto dielo.
Modifikovaná slovenčina, totiž výklad nepotrebuje, skôr len filologické zamyslenie.
Tak teda, slovoskokom k záveru, prehrabnime pahrebu, komentárov teplých. Snáď sa nikto nesplietol v čítaní kôpkoslov, vrytých do tejto stránky. A čo vrúcnejšie túžbodychom popriať si viac, než spokojného čitateľa.
:)
Geniálna vec toto. Na jeden okamih včítala sa moja vetrohlava do kôpkoslov, tejto krasobásne a srdcatón zanôtil poplašenú hudbu krásnocitu.
Pán Damián, Inšpirovali ste ma veru. :)