Stalo sa to na sklonku vekov, kedy bol svet bojmi zmietaný a hriechy prekvitali. Na stvoriteľa ľudia takmer zabudli, a jeho meno do úst hockedy nadarmo brali, aby ospravedlnili svoje činy.

Tých, čo naozaj verili bolo tak málo, že na ich spočítanie stačilo sotva sedem rúk. Ale títo veriaci sa nevzdávali nádeje na lepší zajtrajšok, hoci všade sa stretávali len s opovrhovaním a beznádejou.

Neraz temer podľahli pokušeniu začleniť sa do spoločnosti bez viery, ale srdce im nedovolilo zísť zo správnej cesty. Jediný jeden mal z celého deja na svete radosť, a tým bol diabol sám, o ktorom hovorí tento príbeh.

Diabol zo svojho trónu v sieňach pekelných hľadel na život pod nebom, a keď videl, že ľudia zabúdajú na pána, klamú, podvádzajú, kradnú smilnia a vraždia sa navzájom, pocítil voči stvoriteľovi chuť zadosťučinenia na mieste, ktoré doteraz nepoznal.

Vo svojom srdci, ktoré sa ukrývalo v plameňoch jeho ríše pod zemou. Diabol sa veľmi prekvapil, takú radosť ešte nezažil a tiež netušil, že má srdce, ktoré bolo síce čierne, ale úprimne sa z hriechov radovalo.

Zaskočený, no príjemne prekvapený týmto novým pocitom sa Diabol často pozeral na svet, a len čo sa pozrel, pocítil z ľudských hriechov opäť tú radosť, ktorá opantávala jeho zmysly. Stala sa preňho akousi drogou a zrazu sa tešil na každú chvíľu, kedy sa mohol pozrieť na svet. Zrazu sa však začal cítiť horšie a horšie.

Hriechy boli deň čo deň, hodinu čo hodinu, minútu čo minútu rovnaké a potom akoby strácali pre Diabla zmysel. Začal pociťovať obrovskú prázdnotu a túžil len po jednom opäť sa radovať, tak ako keď objavil svoje srdce, hoci sa to stalo cez hriechy ľudí.

Prešlo ešte veľa času a Diabol už ani neotváral oči, pretože vedel čo na svete uvidí. Len rozmýšľal a snažil sa spomenúť si na iné veci, ktoré sa na svete odohrávali, keď ešte ľudia toľko nehrešili.

Spomenul si ako kazil božie diela, ako pokúšal veriacich, ktorí mu občas podľahli a on potom ich duše spútal v hlbinách pekiel.

Pri týchto myšlienkach – spomienkach na minulosť sa mu srdce zachvelo, pocítil iskričku nádeje na trochu radosti, a tak spomínal ďalej.

Opäť prešlo mnoho času a diabol chradol, už sa ani nehýbal, snažil sa len si spomenúť nevedno na čo, už mu nič nerobilo radosť stratil zmysel svojho bytia a najviac trpel preto, lebo svoje bytie nemohol ani ukončiť.

Až raz z čista-jasna skrsla mu v hlave myšlienka a on otvoril oči. Jeho srdce sa zachvelo. Tou myšlienkou bolo zmierenie.

Zrazu bol znechutený sám sebou, ako mu mohlo niečo také napadnúť. Radšej opäť zavrel oči a tváril sa, že na nič nemyslí, no nedarilo sa mu ujsť samému pred sebou. Až napokon začal sa myšlienkou zmierenia zaoberať tak často, až na nič iné nemyslel. A po tak dlhej dobe, akú si môže dovoliť len nehynúci sa stalo to čo mu bolo súdené.

1. Deň: Zem sa otvorila

Ležal som na lúke pod vysokou horou a pozoroval som svet okolo seba. Predo mnou poletoval motýľ s krvavočervenými krídlami, akého som dovtedy nevidel. Sadol si na biely kvet vedľa mňa a úplne nimi prestal mávať. Načiahol som sa, že sa ho dotknem, a vtom som pod bruchom pocítil chvenie. Zem sa začala otriasať a motýľ vzlietol. Vtom sa zem otvorila. Vznikla obrovská trhlina až do samotného pekla. Z jej útrob najskôr vyšľahli plamene, potom hustý dym a keď oboje prestalo a chcel som sa pozrieť dnu, vyleteli odtiaľ všetky duše hriešnikov, a za veľkého škrekotu zamierili do neba. Z podzemia sa pritom ozýval strašný hlas Diabla, ktorý za nimi kričal, aby sa viac nevracali, nech hľadajú pokoj a odpustenie za svoje hriechy na nebesiach. Ohromený tým, čo som videl som sa až do noci nevedel spamätať, no čo sa dialo potom bolo ešte ohromujúcejšie.

2. Deň: Očistný dážď

Zem sa stále chvela, no z jej útrob nič nevychádzalo. Diabol stále váhal, či bolo správne, čo urobil, ale viac sa neozýval. Duše hriešnikov sa však do neba nedostali, lietali pomedzi oblakmi a plakali. Plakali tak dlho, až začalo pršať. Bol to dážď, ktorým zo seba dostávali všetky hriechy, ktoré z nich nezmyli pekelné plamene.

3. Deň: Premýšľanie

Dážď ustal a zem sa už tiež nechvela, z jej útrob bolo počuť len nervóznu chôdzu ťažkých nôh a hrdelný dych, ktorý naháňal hrôzu. Diabol práve premýšľal akoby dal najavo, čo sa chystá vykonať. Určite nevedel nájsť správny spôsob, ako sa ospravedlniť.

4. Deň: Vystúpenie z pekiel

Slnko ešte ani nevyšlo a zem pod horou sa rozletela. Spočiatku sa nič nedialo, akoby sa Diabol sám bál toho čo sa chystá urobiť, no potom vykročil z temných hlbín zeme a po dlhom čase sa nadýchal čerstvého vzduchu. Začalo svitať. Slnečné lúče osvietili jeho tvár, a keď sa dotkli jeho očí musel si ju zakryť, lebo od svetla si odvykol. Jeho tvár bola celá stýraná, utrápená, zvláštnej hnedočervenej farby. Jeho krídla boli bez peria samá jazva, dokonca mal rohy čierne ako uhoľ a chvost hladký smerujúci k zemi. Zhrbenou chôdzou vyšiel až na vrchol hory kde si kľakol a začal prosiť Boha o odpustenie.

5. Deň: Náreky

Celý deň sa z hory ozývali náreky Diabla, ktorý volal na stvoriteľa. Najskôr sa ospravedlňoval, potom, keď sa Boh stále neozýval, zasypal ho výčitkami a dokonca nadávkami, ktoré však hneď oľutoval. Bol som veľmi prekvapený tým, čo som videl, ale cítil som veľkú radosť, ktorá sa slovami ani nedá opísať.

6. Deň: Pokánie

Diabol už len vytrvalo prosil, sledoval duše hriešnikov, ktorí putovali oblohou, a bol rozhodnutý neprestať, až kým sa mu nezjaví samotný stvoriteľ. Vyznával sa zo svojich činov a začal ich tiež úprimne ľutovať. A to bolo dôležité. Ale Boh sa stále nezjavoval. Diabol už nevedel, čo by mohol ešte urobiť a tak sa po prvý krát začal modliť modlitbu pána.

7. Deň: Odpustenie

Diabol sa stále modlil, ale strácal nádej, že jeho modlitby budú vypočuté. Keď sa deň chýlil ku koncu, diabol už stratil nádej. Naposledy sa nadýchol a povedal: ,,Prepustil som všetky duše, ktoré boli peklom spútané, ak nemôže byť odpustené mne Bože, aspoň odpusti hriechy tým, ktorých som na ne sám naviedol!“ V tej chvíli celé nebesá zalialo svetlo. Diabol začal plakať od šťastia a roztvoril náruč, aby prijal teplo a odpustenie, ktoré mu prinášal stvoriteľ. Svetlo Diabla úplne zahalilo a až keď trochu ustúpilo, bolo vidieť, že Diabol nadobudol opäť svoju starú podobu. Jeho tvár akoby práve ožila, jeho jazvy sa zahojili, postoj sa narovnal, rohy úplne zmizli a v jeho očiach zažiarili iskričky. Diabol už viac nebol Diablom, ale stal sa z neho anjel Lucifer, ktorému odpustenie uzdravilo krídla a on sa teraz mohol vrátiť do neba, kde ho medzi seba prijali jeho bratia anjeli. Tak veľmi sa za seba hanbil, až sa takmer nedokázal pozrieť im do očí. Až keď Lucifer pocítil náruč stvoriteľa, úplne pochopil, aká veľká je moc lásky.

A keď sa dobro opäť spojilo so zlom zavládla všade harmónia, svet už viac nebol ako predtým, a tam kde sa zmietali ľudia v nenávisti, teraz zavládla láska. A svet už nebol svetom, prestal existovať. A v priestore bez priestoru ostala osamelá myšlienka, ktorá jediná mohla podať o všetkom pravdivé svedectvo.