Dnes ráno som vstal dosť neskoro, dokonca aj pre mňa. Už včera som si povedal, že zájdem do krajskej knižnice a ani zamračená obloha a dážď bubnujúci na okenné dosky ma neodradia od môjho rozhodnutia.
Naraňajkujem sa, oblečiem si rifle, na vrch tričko a rolák, ktoré ma spoločne s teplou bundou…
„Pomôžem ti?“ Opýtal som sa po chvíľke váhania toho nádherného dievčaťa, ktoré stálo pred regálom s hračkami v hypermarkete Tesco v Petržalke a naťahovalo sa k najvyššej polici.
„Prosím?“ Strhla sa a otočila sa na mňa. Jej svetlohnedé, skoro ryšavé, vlnité vlasy, ktoré jej siahali až pod ramená…
„Čo chceš Ľuba?“ Vyštekol som ako starý pes na Ľubicu, ktorá si ku mne prisadla na lavičku pred kultúrnym domom. Hneď sa zarazila ale primne vždy svoju hrdosť niekam zahodila.
„Prečo si na mňa taký odporný?“ Opýtala sa a zalesklisa jej oči.
„A prečo ty za mnou stále doliezaš? To nemáš ani…
Občas sa každému staneživot pretečie mu cez dlaneale netreba sa ľutovať tomu len treba odolaťexistujú správni ľudia vďaka ktorým sa iní ráno budianiekedy som sa pýtalči sa to stane raz aj mneani som nedúfal že mi rovno z neba pristane od úžasu sa mi krúti hlavaale to sa z lásky stávaáno to sa stáva…