Ako môžeme niečo vydávať za neoblomný fakt. Aký vzpupnosti a pýchy akt. V kolobehu zázraku prírody, kde sme denne svedkami zmien a obrody. Nekonečného života vývoja, a mi nevieme, ani čo v našich telách sa odvíja. V moci vesmíru a jeho nekonečných zmien, sme otroci našich cien. Tá falošná istota,…

Vták slobodne lieta nad našimi hlavami. V tých hlavách máme, samé problémy, V našich srdciach tiež slobodne lieta vták. Tak sa treba srdca držať, a myšlienky v hlave opustiť a tak nechať.

Verím v život. Verím v radosť. Verím v lásku. Verím v súcit. Verím v šťastie. To ostatné strach, hnev a nenávisť, nám iba v hlave rastie. Keď nebudeme zalievať túto burinu sváru, náš život bude taký, aký nemá páru.

Nenávisť ovládla ľudí. Mňa osobne to dosť mrzí Uverili objektívnej realite, tej z modrých javísk domácich, amfiteátrov, ktorá pôsobí celkom skryte. Pomaly sa vkráda do hláv ľudí, ich srdce stále viac a viac studí. Ako by povedal Hans Christian Andersen, pomôže slza, a skončí sa zlý sen. Ale zadrž…

Ako papierový motýľ zhorel nad života plameňom. Ten čo chcel svoju pravdu brániť kameňom. Pravda je iba na vec pohľad, iba názor. Nie je to zaručený poklad. Preto treba dať pozor, čo srdce nám vraví, aby sme neboli príliš dravý. A v živote ostali hraví. S láskou bez bázne a strachu, neskončili…

Dnes test ukáže či nie som hrozba pre spoločnosť našu. Či môžem si v kaviarni zjesť ovsenú kašu. Divná doba keď slovo negatívny prináša pozitívne správy, ale čo už, hurá som zdravý. Nečudo, však telo je mojím chrámom, ale aj tak nemôžem posedieť v kaviarni, s očkovaným pánom.

Rozhovory s mojím srdcom, sú vždy o niečom vrúcnom . reč ktorej rozumie, súcit, vďaka, láska, ocenenie na všetko opýtané odpovie. Ten dialóg je ako pohladenie. čim hlbšie je naše rozjímanie, rozpínam sa do priestoru a času, keď naslúcham svojho srdca hlasu.

Vbehol do horiaceho domu nahý, aby zachránil izbovú kvetinu. Nápis na jeho hrobe vraví, tu je miesto odpočinku papierového hrdinu.

Čo dnes znamená byt človekom, keď význam toho slova sa vytráca, a v bytí odvekom sa ľudskosť k nám nevracia. Nie je to tak dávno, na môj veru, boli sme takmer bratom, jeden druhému. Dnes v úzkosti a strachu zbabelom, sme si ako Kain s Ábelom. Nechajme splanúť svetlo v nás, počúvajme spločného…

Sláva pyramíd, veľkosť Ríma, tu sa malý cítime byť, tak už to býva. Lenž v duši mojej nádherný tón ten nepredčí žiaden Panteón.