Na parkovisku pred veľkým multifunkčným komplexom budov zastavilo auto. Vystúpil štyridsaťročný muž, z kufra vytiahol ruksak, navliekol si ho na plecia a vykročil k vchodu C. Budovy boli spojené presklenými tunelmi. Dalo sa tu nájsť všetko od kina, cez fitko, obchody, občerstvenie, banky a poisťovne až po kadernícky salón.

„A zajtra ráno sa sem budem trepať znova," pomyslel si, „cez celé mesto. Vlastne, možno by som to mohol vybaviť aj teraz," napadlo ho a pri tej predstave sa usmial. Zastavil sa a premýšľal, či je to dobrý nápad. „Stretnutie mám dohodnuté na zajtra na ôsmu, ale možno to už majú pripravené, veď ide len o jeden papier. Skúsim to. Zajtra by som si mohol dlhšie pospať a šéfovi povedať, že som tam bol ráno. Je to skvelý nápad!" Otočil sa a kráčal opačným smerom ku vchodu A. Vyviezol sa na prvé poschodie a prišiel na recepciu. Za stolom sedela určite študentka, lebo namiesto klávesnice mala na stole položenú hrubú knihu popísanú drobným hustým písmom.

„Prepáčte," ozval sa muž a dievča k nemu zodvihlo hlavu. „Je tu ešte pani Pílová?"

„Máte s ňou stretnutie?" spýtala sa recepčná.

„No... vlastne áno, ale...." zaváhal muž, no dievča už vytáčalo číslo.

„Aké meno?" zodvihla k nemu zrak.

„Pako," vedel, že tým znova vyvolá rozpaky.

„Ahoj Ivet, máš klienta. Áno teraz. Hmmm... pán Palko," povedala dievčina stíšeným hlasom. Muž si zatiaľ sadol.

Iveta pátrala v pamäti. „Palko, Palko, to mi nič nehovorí. Milujem , keď niekto príde minútu pred štvrtou. Čo môže chcieť?" Listovala v diári, ale nenašla nič, čo by súviselo s menom Palko. „Tá krava na recepcii to určite zasa domotala." Vstala, uhladila si sukňu a vyšla z kancelárie. Postavila sa pred pána, ktorý sedel na recepcii a natiahla k nemu ruku:

„Dobrý deň, ja som Pílová."

„Pako," muž chytil podávanú ruku a snažil sa rýchlo postaviť spoza stola. Stehnami sa zasekol o stôl a tá blbá stolička sa nechcela na koberci posunúť dozadu, takže znovu dopadol späť na sedadlo. Iveta si sadla oproti nemu a čakala.

„Ja som z firmy ABC consulting. Prišiel som po potvrdenie o poistení našej budovy," začal.

„A my sme boli dohodnutí?" opatrne skúšala Iveta. Pako vycítil z jej hlasu neistotu, tak sa rozhodol, že zariskuje:

„No áno. Ja som s vami telefonoval minulý týždeň a sľúbili ste, že to bude pripravené."

Ivete sa zdvihol adrenalín a v duchu sa preklínala za svoju deravú hlavu.

„Momentík, musím sa na to pozrieť," vstala a odišla preč.

„ABC consulting, niečo mi to hovorí, ale žiadne potvrdenie som im nerobila. Do riti! Akoto, že som si to nezapísala?" Prišla k svojmu stolu a znovu začala listovať v diári. „Aha, tu je to. Ale až na zajtra ráno. No, to už som mala mať pripravené a minimálne dať šéfovi na podpis. Do kelu! Do kelu! Čo teraz?" Vrátila sa ku klientovi a pokojným hlasom povedala:

„Vaše potvrdenie sa zatiaľ spracováva a bude pripravené zajtra ráno, tak ako sme sa pôvodne dohodli."

„Aha," zamračil sa Pako. Predstava, že si nepospí zajtra dlhšie a bude sem musieť ísť znova, ho vôbec netešila, „a čo sa tam spracováva? Však to vytlačíte, buchnete tam razítko a je to, nie?"

Iveta sčervenala, no snažila sa zostať pokojná:

„Pán Pako, my máme nejaké pracovné postupy. Vaša zmluva musí prejsť dôkladnou kontrolou, musíme preveriť, či máte uhradenú splátku za posledné poistné obdobie a potom to ide celé na podpis k vedúcemu oddelenia. Je to dosť náročný a zdĺhavý proces."

„A nedalo by sa to urýchliť? Ja by som počkal, náš konateľ to súrne potrebuje ešte dnes,"  nemienil sa dať odbiť. 

„Prepáčte, ale ja vás nemôžem len tak uprednostniť pred ostatnými," skúšala ho odradiť Iveta.

Muž sa nervózne zahniezdil a vtom ho niečo napadlo.

„A kedy to budete robiť, keď to chcete mať ráno pripravené? Vy ste na tom ešte nezačali pracovať?"

Iveta zúžila oči ako mačka pripravená skočiť na korisť a chladne odpovedala:

„Pán Pako, práve teraz mám vašu zmluvu na stole spolu s ďalšími desiatimi a spracovávam všetky údaje."

„A nemohol by som si počkať? Konateľ počíta s tým, že mu to ešte dnes prinesiem" zaprosíkal muž a v ruke žmolil remeň ruksaku.

Iveta vedela, že toto by sa jej šéfovi nepáčilo a že tohto Paka bude musieť vybaviť. Ale len tak mu to nedaruje. Tvárila sa absolútne chladne a vstala zo stoličky so slovami:

„V poriadku. Môžem vašu zmluvu spracovať, ale ak sa tam objaví nejaký problém, môže to trvať aj hodinu."

„Ďakujem," zakričal za rázne odchádzajúcou ženou a v duchu si nadával za tento blbý nápad.

Iveta vošla do archívu a vyhľadala zmluvu firmy ABC consulting. Na prednej strane zmluvy bol červený nápis VIP klient. „SSS oooou!" bolestne zastonala a rýchlo bežala do kancelárie. Za 30 sekúnd mala skontrolovanú bezchybnú platobnú disciplínu klienta, vytlačený list a kráčala do šéfovej kancelárie. Zaklopala a pomaly vošla.

„Čo máme, Ivetka? Som na odchode," šéf si práve obliekal kabát.

„Len jeden podpis vás poprosím. Jedná sa o významného VIP klienta, potrebuje len potvrdenie o poistení."

„Jasné," vzal do rúk pero, na spodok listu načmáral svoj klikihák a odišiel. Iveta sa vrátila do kancelárie a premýšľala, ako sa má teraz správať k tomu Pakovi. Rozhodla sa pre formálne milé správanie.

Muž na recepcii bol medzitým už úplne presvedčený o tom, že sem dnes nemal chodiť. Tá ženská mu teda dala. Keby tak konateľ vedel, čo to tu stvára kvôli hodinke spánku navyše. „Do kelu, toto som pokašľal. Poviem recepčnej, nech jej zavolá, že prídem ráno..." Z úvah ho vyrušila Iveta, s listom v ruke:

„Nech sa páči, našťastie to išlo bez problémov."

Muž sa naširoko usmial.

„Jéžiš pani Pílová, vy ste poklad! Je mi to strašne ľúto, že som vás otravoval, viem, že máte toho veľa, no viete aké to je, keď na vás šéf tlačí, že to hneď potrebuje..."

„To je v poriadku, pán Pako," prerušila ho Iveta s úsmevom, „je toho skutočne veľa, ale sme tu predsa na to, aby sme našim klientom vychádzali v ústrety. Viete, to množstvo zmlúv...dnes tu budem zasa do večera."

„To poznám, nemusíte mi hovoriť," chápavo prikyvoval muž, „no, musím už bežať, takže dovidenia," zakončil rozhovor, podali si ruky a rozišli sa.

O dve minúty vyšiel muž s ruksakom z budovy v časti A, na parkovisku hodil do auta papier, ktorý držal v ruke a pokračoval ku vchodu C. Pri pokladni si kúpil lístok, vošiel do šatne, vyzliekol sa do plaviek a šiel sa osprchovať. Zo sprchy šiel priamo do bazéna. Ponoril sa do vody a začal plávať.  Preplával bazén na druhú stranu. Vynoril sa z vody a rukami sa vytiahol tak, aby sa mohol poobzerať po plavárni.

Zo ženských šatní vyšla žena v červených plavkách.

Muž stuhol.

Kráčala smerom k nemu, no nevšimla si ho. Sadla si na okraj bazéna a nohami kopala vo vode.  Rozhliadala sa okolo seba. Muž chcel ponoriť hlavu pod vodu, no už bolo neskoro. Oči sa im stretli. Žena sa začervenala a od úžasu otvorila ústa. Chvíľu na seba nemo pozerali. Muž sa spamätal prvý a so zahanbeným úsmevom povedal:

„Práca nie je všetko. Poďte si zaplávať, pani Pílová."