Všetci sme vedeli, že od 1.6. má nastúpiť na naše oddelenie nová kolegyňa. „Konečne niekto posilní naše rady," oznámila nám šéfka. Prijali sme to s menším nadšením, než by sa dalo očakávať. Nie že by sme nepotrebovali pomoc. Nie že by sme boli neprispôsobiví a neprijali medzi seba nového človeka. Takéto optimistické vyhlásenia sme však počúvali často a vedeli sme, ako to veľa krát dopadlo. 

Niektorí dôkladne vybraní a prebraní uchádzači vôbec nenastúpili. Možno ich zrazilo auto, no skôr asi dostali lepšiu ponuku. Pár krát sa stalo, že nový človek nastúpil a hneď prvý deň sa natoľko zľakol, že už neprišiel. A potom tu boli samozrejme ľudia, ktorí si nesadli s vedením a po mesiaci, po dvoch nám už len bolo oznámené, že so slečnou Potockou firma rozviazala pracovný pomer v skúšobnej dobe.

Tento krát sa však začali pred nástupom novej kolegyne šíriť reči.

Na obede som začula: „To si počula, že vraj tá nová je nejaká šéfkina vyzvedačka?"

„ČO?"

„No a vraj chvíľu bude medzi nami akože robiť len tak a potom z nej urobia šéfku."

„TO VÁŽNE?"

„Tak na tú si treba dať pozor!"

„Je ti jasné, ako dopadnú tí, ktorí sa jej nebudú páčiť?"

Ja som tie reči najprv brala s rezervou, no hlasy silneli. Z každej strany sa mňa valilo množstvo zaručených správ o tej novej. No, začala som nad tým tiež uvažovať. A uverila som.

Prišiel prvý jún a ráno sme boli všetky nervózne a zvedavé. Prišla hláška, že na recepcii sedí nejaká obluda v kostýme, každého si premeriava a asi čaká na šéfku. To bola ona. Po jednej sme chodili na recepciu, akože pre leták, akože sa spýtať recepčnej, či neprišiel ten klient čo ho čakáme, akože odniesť poštu a všetky sme si tú babizňu prezerali.

„Tak nič baby, to je nejaká klientka, čo čaká na zmluvu," zakričal ktosi. A zasa sme čakali.

Okolo deviatej sme sa dočkali. Šéfka naozaj začala predstavovať novú kolegyňu Blanku Matolovú. Už na prvý pohľad nám bolo jasné, že všetky tie reči boli pravdivé. Vysoká energická bruneta, nakrátko ostrihaná. Bez úsmevu nám všetkým chladne popodávala ruky, premerala si nás a zmizla so šéfkou v jej kancelárii. Viete si predstaviť, čo nastalo potom v kancelárii s pätnástimi ženami?

Absolútne ticho.

Každá z nás sedela za svojim počítačom a len očami sme švihali od jednej k druhej, znalecky sme prikyvovali a znova už toľký krát sme sa obávali najbližších dní.

Počas prvého týždňa sme zaručene zistili, že by nová kolegyňa Blanka mala byť sesternicou našej šéfky. No jasné, veď tá podoba bije do očí. Vždy keď okolo nás prešla, všimli sme si jej sliedivý pohľad. „Bože, ona je tak nesympatická... a oblieka sa do samých značkových kostýmov... všimla si si tie topánky?... má otrasný hlas..."

Všetci sme jej vykali a šepkali sme si: „No jasné, tá si s nami nepotyká, keď za chvíľu bude nad nami." Potom prišla hláška, že to asi nebude šéfkina sesternica, ale spolužiačka z výšky.

Po dvoch týždňoch sme zistili, že Blanka bude mať meniny. Darčeky sa vždy kupovali z fondu, do ktorého sme prispievali a už asi pred pol rokom sme sa dohodli, že dary budú len symbolické, pretože to liezlo do peňazí. A tak sme si odovzdávali dezert Tatiana, alebo fľašu lacného vína, alebo jednu ružu. Vždy sme sa všetci zišli pred stoličkou oslavujúcej kolegyne, ktorá sa cítila trápne, pretože buď pre ostatných nepripravila žiadne pohostenie, alebo ho vyložila hneď ráno a už bolo všetko dávno zjedené.

Preto nás veľmi prekvapilo, keď 16. júna kolegyňa Andrea prišla po obede s obrovskou kyticou plnou slnečníc a frézií a oznámila nám, že ideme gratulovať a ona za nás všetkých teda tú kyticu Blanke odovzdá a potom sa poskladáme. My ostatné sme boli úprimne znechutené Adreiným postojom, no čo už, na budúcnosť treba myslieť a ona si ju chcela len trochu poistiť.

Všetci sme sa nahrnuli k stolu, kde Blanka pracovala, Andrea jej so srdečným úsmevom a bozkom venovala tú svadobnú kyticu, všetci sme tam chvíľu trápne postáli a pozerali sme na červenú jachtajúcu Blanku, ktorá to očividne nečakala. Vtedy mi jej prišlo naozaj ľúto.

O pár dní mi šéfka oznámila, že mám Blanku zaučiť do jedného programu a tak sme spolu strávili 3 celé dni. Pomaly mi dochádzalo, že tie nenávistné sliedivé oči sú skôr vystrašené, že jej chladný prístup prezrádza skôr obavu z nových ľudí a bolo mi ľúto, že si tak musím dávať pozor pred človekom, ktorý mi začína byť sympatický.

Rovnako aj ostatné kolegyne zisťovali, že Blanka má zmysel pre humor, nosí tričká z tržnice a jej topánky sa dajú kúpiť v Poluse so zľavou. Všetky sme jej navrhli tykanie a ona súhlasila. Stále sme si však snažili zachovávať odstup. Len Andrea kde - tu strčila Blanke čokoládku a pozývala ju na obed.

Potom prišlo 2-dňové školenie nášho oddelenia na chate v Tatrách. Večer nebolo kam ísť, vedenie sme tam nemali, Andrea s nastraženými ušami dlho nevydržala a išla skoro spať. Zostal nám k dispozícii len bar v chate, no zábava bola dosť dobrá. Keď po polnoci bar zatvorili, sadli sme si s nedopitými fľašami na chodbu pred izbami. Čas bol pokročilý, no to akurátne množstvo alkoholu v krvi nám nedovoľovalo rozísť sa na izby. Poohovárali sme komplet celú firmu, pomaly sme začali vyťahovať rôzne historky jedna na druhú. Smiali sme sa, jedna kolegyňa to asi trochu prehnala a v kúte poplakávala. Potom prišiel rad aj na Blanku. Kolegyne sa najprv začali nenápadne pýtať, ako sa jej vo firme páči, či si zvykla, či už vie, čo bude presne robiť keď sa zaučí a ako sa jej pozdáva šéfka.

Ja, posilnená pomarančovým džúsom s kvapkou vodky som zrazu povedala: „Vlastne chceme vedieť, či si teda šéfkina sesternica, alebo spolužiačka." A bolo to vonku.

Videli ste niekedy skupinku kačíc, stojacich okolo svojej družky kačice, ktorá si zamotala nohu do špagátu a nemôže sa postaviť? Tá chudinka sa trepe na zemi a aj keď ju nič nebolí, je vystrašená z toho, že nevie prečo stále padá k zemi a všetky ostatné kačice okolo nej stoja, podupkávajú, vytrvalo rytmicky k nej naťahujú dlhé krky, vydávajú rôzne rozčúlené zvuky a občas ju poštípu zobákom. Tak nejako to vyzeralo pred 7 rokmi v júni na jednej chate v Tatrách o tretej ráno.

Teraz po dlhom čase Blanka pred nami ešte stále hovorí o šéfke ako o sesternici a na našich tvárach to vždy vyvolá zahanbený úsmev. Už 100 krát sme si všetko vysvetlili. Pochopili sme, že nijaká rodinná väzba medzi šéfkou a Blankou neexistuje. Vieme, že spolužiačkami nemohli byť, Blanka je od šéfky o 5 rokov mladšia. Blanka pochopila, prečo bola tak zle prijatá a prečo sa prvé dni v práci tak zle cítila. Nikdy už nikto nezistí, kto a prečo vymyslel prvú hlášku o jej prepojení na šéfku. No vždy si radi spomenieme na tú obrovskú meninovú kyticu od našej bývalej kolegyne Andrey a na jej sklamanú tvár, keď sa dozvedela, že Blanka je len ďalšia obyčajná kolegyňa.