Toto je sloh na tému Moja múza:

Moja múza je Columbia, raketoplán NASA.

Akokoľvek sa to môže stať smiešne, vo veku, kedy väčšina mojich rovesníkov šalela za nejakými celebritami a za tým... akože to... jáj, superstár, ja som bola beznádejne zbláznená do Columbie. A do jej poslednej tragickej misie, kedy na jej palube zahynulo sedem astronautov. Bola to viac než inšpirácia... bola to úplná explózia tvorivosti vyplývajúca zo šialene silných sympatií a empatií. Neviem, kde sa vo mne toľko intenzívnych pocitov vzalo, neviem čo som ja mala s Columbiou spoločné, ale proste to prišlo... a zaplavilo ma to.

Stala som sa úplným bláznom do Columbie a do amerických pilotovaných letov všeobecne. Milovala som na tom všetko od technických detailov a suchého vysvetľovania na čo ktoré tlačidlo v raketopláne slúži, až po najhlbšie pocity astronautov. A pripomínala som si ich všade a všetkým. Spolužiaci na strednej si polepili svoje zošity kadejakými filmovými a hudobnými hviezdami, ktorým som ja ani nevedela prísť na meno. Spolužiačka, ktorá sedela vedľa mňa na francúzštine tam mala napríklad nalepeného takého svalnatého chlapíka oblečeného len v trenkách a vpredu poriadne vydutých. Ja som si zase všade nacápala obrázky raketoplánov. Boli na všetkom od fyziky, kde by sa to ešte možno aj hodilo, až po literatúru, kde sa to na prvý pohľad nehodilo vôbec (no viacmenej ja som Columbiu začala s literatúrou čoraz viac stotožňovať, nakoľko to bola pre mňa múza hlavne literárna, hoci tak trochu aj výtvarná). Spolužiačky mali z vnútornej strany skrinky na knihy nalepené zrkadielko. Ja? Obrázok Columbie! Ešteže som mala skrinku len sama pre seba, čo bolo dobre, pretože tie skrinky boli také maličké, že do každej z dvoch poličiek sa vám zmestila len jediná topánka a inak nič. A chodiť do školy len s jednou topánkou, pretože na umiestnenie druhej v skrinke by mala nárok druhá spolužiačka, to by nebolo nič moc. Stále hovorím „spolužiačka“ pretože na strednej sme boli takmer čisto dievčenská trieda.

V druhom ročníku sme všetky lavice prelepili tmavým baliacim papierom, aby sme si na ne mohli beztrestne čmárať. A skutočne, už zanedlho po tomto čine ožili naše lavice množstvom kresieb. Raz na voľnej hodine pozerám vedľa seba: spolužiačka písala na lavicu okrasným písmom: Kurt Cobain (1967-1994). Pozriem na svoju lavicu: a tam raketoplán Columbia nad Zemou pri východe Slnka, pod tým 1. 2. 2003. Dátum, ktorý som vedela zarecitovať aj keby ma prebudili uprostred noci (čo sa napr. o veľkej násobilke nedalo povedať). A hádajte, čo som celé tie roky mala ako desktop backround na svojom počítači?

Snívala som o Columbii. Často aj dlhé hodiny, väčšinou cez vyučovanie. Môj neprítomný výraz občas iritoval učiteľov, ktorí ma podozrievali, že som azda zamilovaná. Ale ja som bola živým príkladom toho, že pokiaľ dievča nemyslí na školu, nemusí myslieť práve na chlapcov. Stačilo spomenúť slovíčko Columbia alebo raketoplán (prípadne 107 – číslo jej  poslednej tragicky končiacej misie) a mne sa zrýchlil dych, rozbúchalo srdce a podlomili nohy. Zbierala som každučičkú každú jednu informáciu o Columbii, ktorá sa ku mne dostala. Mám na to taký obrovský hrubizný fascikel. Dokonca som si o nej prekladala z angličtiny a zabudla som pritom, že angličtinu neznášam. A tá inšpirácia... za šesť rokov bolo jej výsledkom jedna úvaha, jeden sloh (fuj, ten radšej ani nespomínať), jedna dvojhodinová prednáška (prídem vám ju odprednášať, ak znesiete 68 slajdov popísaných písmom desiatkou), niekoľko desiatok strán populárno-náučného textu o tom, ako to skutočne bolo a niekoľko stoviek strán beletrizovaného textu rozdeleného do dvoch románov. Ten posledný román však bol obzvlášť vyčerpávajúci. Potrebujem po ňom oddych.

Nedávno mama skonštatovala, že som si zmenila desktop backround. Považovala za priaznivý pokrok v mojej ontogenéze, že už tam nemám nejaké dávno mŕtve posádky. Vyslovila nádej, že som sa konečne začala zaujímať o chlapcov. Ale ja som ju s úsmevom ubezpečila, mami, to len preto, že pôvodný obrázok mi odišiel spolu s pokazeným diskom. A tiež si potrebujem trochu vydýchnuť. Nemôžete byť do niečoho fanatikom dvadsaťštyri hodín denne tristošesťdesiatpäť dní v roku každým rokom svojho života. Občas sa musíte stať fanatikom aj do niečoho iného (porovnateľne strešteného). Pre zmenu a pre osvieženie. Ale, ako hovoria slová jednej mojej obľúbenej piesne, ktoré som si dovolila trochu prispôsobiť predmetu tohto textu:

You have always been my love.“