Petra potrebovala vypadnúť niekam von. Chcela sa stretnúť s Janou. Pred pár rokmi spolu pracovali a vždy boli naladené na jednu vlnu. Ich povestné výbuchy smiechu často rušili ostatných kolegov pri vážnych telefonátoch s klientmi.

Dohodli sa na deviatu v bare.

Petra o ôsmej uložila Robka do postele a Martinovi znovu zdôraznila, aby jej hneď zavolal, keby sa niečo stalo.

„Čo by sa malo stať? Robko bude spať, ja budem pozerať film a čakať na teba. Pokojne choď." Martin sedel v obývačke na gauči a keď sa s ním Petra lúčila, ani neodtrhol oči od televízora.

 Petra zamaskovala ovisnuté brucho dlhším tričkom, nalíčila sa a odišla. Jana ju už čakala v bare.

„Čau, Peti, rada ťa vidím!" zakričala.

„Ahoj! To čo tu je, prosím ťa?" ukazovala Petra na poháre, ktoré stáli na stole.

„No, vodka s pomarančovým džúsom. Alebo sa ti zmenili chute?" smiala sa Jana.

Petra na chvíľu zaváhala. „Ale čo, trochu vodky ma nezabije."

„Tak na Robka?" spýtala sa Jana.

„Ja som ho tam chudáčika nechala samého a idem sa ožierať?" vyčítala si Petra.

„Prestaň! Robko bude mať za chvíľu 3 roky, tak snáď máš konečne nárok trochu si užiť. Aj tak už určite spí. A nie je tam sám, je s Martinom. Nech sa raz tatinko postará."

„Máš pravdu, hodiny strávené bez Robka by som mohla na prstoch spočítať."

Pripili si.

„Kokso, toto som nepila už 4 roky!" začala Petra

„A?"

„Môže byť!"

„Tak ako žiješ?" spýtala sa Jana.

„No, som na materskej."

„Viem. To je všetko?" otrávene zatiahla Jana.

„To je moja diagnóza."

„Ako to myslíš?"

„Niečo ako policajt, vojak z povolania, alebo vrátnik. Tých si ľudia hneď zaškatuľkujú a myslia si o nich ... no že o nich niečo vedia. Chápeš?"

„Nechápem."

„Keď poviem, že som na materskej, každý hneď má veľmi jasnú predstavu o mojom živote. Vie, že svoj život podriaďujem potrebám niekoho iného. Že sa mi zmenšuje slovná zásoba a všetko zdrobňujem. Že som pravdepodobne neustále nevyspatá. Že svoj akože voľný čas trávim čítaním rozprávok, alebo skladaním kociek. Každý vyplnený dotazník o mne hovorí viac, ako by som chcela. Len preto, že v ňom uvediem slovo materská."

Jana mlčky počúvala a usmievala sa do pohára.

 „No napríklad idem do banky," pokračovala Petra, „spýtajú sa ma, kde pracujem. Kvôli príjmu. Stačí, keď im poviem, že som na materskej. Normálne sa im tvár pretiahne do takého súcitného ksichtu, lebo to znamená, že môj príjem je menej než minimálny. U lekára to znamená, že mám miernu nadváhu, ktorej sa od pôrodu neviem zbaviť a povolené bedrové kĺby. Mám síce veľa pohybu, no aj slušnú dávku stresu."

„Je zlé mať dieťa?"

„Nie, vôbec nie," ohradila sa Petra. „Tak som to nemyslela. Prežívam najkrajšie obdobie svojho života. Vážne! Neviem si predstaviť silnejšie puto, než to ktoré je medzi matkou a dieťatkom. Denne sa síce asi sto krát vyzúrim do nepríčetnosti, no sto krát tomu drobcovi všetko odpustím."

„A to fakt nikam nechodíš?"

„Chodím do materského centra," zagúľala Petra očami.

„To musí byť zábava! Čo tam robíš? Háčkuješ?"

„Robko sa tam hrá s ostatnými deťmi a ja konverzujem s mamičkami."

„No vidíš, aspoň niečo. Ohovárate chlapov, a tak?"

„Si sa zbláznila?" zvýšila Petra hlas, „Všetky mamičky tam sú superženy a supermatky,  ktoré deťom kupujú biozeleninu, celozrnné piškóty a najdrahšiu detskú minerálku. Ich deti do dvoch rokov nepoznajú soľ, čokoládu ani žiadne iné škodliviny. Povolené témy sú detské výživy, značky plienok, detské utierky, kojenie a najlepšie hračky."

„Žiadne reči o sexe?" spýtala sa Jana s predstieranou nádejou v hlase.

„Ale fuj, fuj!" afektovane zatiahla Jana.

Začali sa smiať.

„Tie točia iba o tom, v koľkých mesiacoch sa ktoré dieťa posadilo, ktorá z nich najdlhšie kojila a kde sa v Rakúsku dajú zohnať najkvalitnejšie krémy pre bábätko."

„Čo si to za matku, že ťa také veci nezaujímajú?" zatvárila sa Jana prísne.

„Ale áno, zaujímajú. No nie stále. Preto som potrebovala ísť von s niekým, kto deti ešte nemá. A kto ma vie pochopiť."

„A ako je to teda s tým sexom?" spýtala sa Jana tento krát vážne.  „Je to rovnaké, ako pred pôrodom?"

„No, krátko po pôrode určite nie. Po čase. Lenže frekvencia u nás závisí v podstate od Robka."

„Čo?" vyprskla Jana.

 Petra dopila pohár a so smiechom pokračovala. „Ja viem, že som hrozná, no žiadny sex nehrozí v prípade, že má Robko nepokojný spánok, ak je chorý, ak zaspal v strede manželskej postele a ešte ak som príliš unavená po náročnom dni. Takže kedy?"

„Hm," Jana sa dívala do svojho prázdneho pohára. Chvíľu len tak sedeli. „Tak si ešte objednáme," navrhla a Petra prikývla. Nebola za posledné roky zvyknutá na alkohol. Cítila, že jej vodka pomaly začína stúpať do hlavy. Bola príjemne uvoľnená.

„Za chvíľu ti materská končí. Kam potom pôjdeš?" spýtala sa jej po chvíli Jana.

„No, moje staré miesto je zrušené, takže sa vlastne nemám kam vrátiť."

„A už si niečo hľadáš?"

„Skúšam. Lenže keď do dotazníka napíšem, že som po materskej, akoby som tam napísala: Radšej ma ani neberte! Aj tak budem každý druhý týždeň doma s chorým dieťaťom! Pracovnú dobu mi upravte podľa otváracích hodín v škôlke! A  počas všetkých prázdnin potrebujem voľno!"

Čašník im priniesol plné poháre.

 „Vieš, čo ti ja na tom celom aj tak závidím?" zmenila tému Jana. „Rozprávky. Ja by som ich vydržala pozerať celý deň. Alebo aj čítať. Minule som synovcovi jednu čítala a normálne ma to bavilo. Zdalo sa mi, že sa vraciam do detských čias. A vieš čo? Ten drobec sedel pri mne s otvorenými ústami, počúval a ani nemukol. Strašne bol zlatý."

Petra sa začala chichotať: „Ajaj! To o niečom svedčí. Asi je tu už niekto zrelý na dieťa."

„Možno," zamyslela sa Jana.

„Ale s tými rozprávkami," pokračovala Petra, „to je niekedy fakt divné. Neviem tam pochopiť niektoré zvláštne momenty."

„Čo, už nie si schopná uveriť zázrakom?" usmiala sa Jana.

„Ale o to vôbec nejde. Mňa nehnevajú kúzla, zázračné nápoje ani hovoriace zvieratá. To tam samozrejme patrí. Mne vadia také iné, praktické veci."

„Nerozumiem," zamračila sa Jana.

„Tak napríklad Červená čiapočka. Túto rozprávku som ako decko počula toľko krát! A teraz po rokoch ma tam zarazila jedna vec. Vraj keď vlk zožral starú mamu, obliekol si jej nočnú košeľu. Vždy keď to čítam, pred očami mám scénu, ako asi vlk tú starú mamu najprv vyzlieka a až potom ju zožerie. Neviem sa tej predstavy zbaviť."

„Ty si koza!" smiala sa Jana. „Mňa by skôr mátala predstava, ako vyzerali tie dve dámy, keď vyliezli z vlkovho brucha, obalené tráviacimi šťavami."

„No, asi dosť hnusne," vybuchla Petra, „a to tam boli len chvíľu. Ale skús si predstaviť dvanásťhlavého draka."

„No, aj ten musel vyzerať hnusne!" zvolala so smiechom Jana. Vypitý alkohol postupne zvyšoval intenzitu hlasu aj smiechu. Všetko sa zdalo neuveriteľne smiešne.

„Počkaj, počkaj, to nemyslím!" prekrikovala ju Petra. „Počúvaj! Ten týpek, ktorý toho draka zabil, mu vyrezal všetky jazyky. Zabalil si ich do vreckovky a chodil s nimi po svete. Rok! Až po roku ich priniesol ukázať kráľovi ako dôkaz  toho, že on je ten hrdina, ktorý draka zabil. Ako mohli tie jazyky po roku vyzerať?"

„A páchnuť! Fúj!" kričala Jana.

Ľudia, ktorí sedeli pri okolitých stoloch postupne otáčali hlavy a ukazovali si na tie dve rozjarené baby. Zreteľne počuli ich duchaplný rozhovor. Niektorí sa smiali, iní znechutene krútili hlavami. Jane a Petre to bolo jedno. Dopíjali druhý drink a chystali sa na tretí.

„Snehulienka a siedmi trpaslíci!" začala po chvíli Petra.

„No čo?" nahla sa Jana bližšie v očakávaní.

„Tí morbídni  trpaslíci si mysleli, že už je Snehulienka mŕtva. Vystavili ju v sklenenej truhle na lúke a chodili ju tam každý deň oplakávať, možno aj rok."

„To je sila!" zamyslela sa Jana. „Ja som si v tých rozprávkach tieto blbosti nikdy nevšimla."

„Lebo si ich čítala, keď si bola malá. Nerozmýšľala si nad tým toľko. Vieš čo som minule čítala Robkovi? Soľ nad zlato. Nejakú zvláštnu verziu."

„Prečo zvláštnu?"

„Prvá dcéra povedala otcovi, že ho ľúbi ako zlato a drahé kamene. Tretia samozrejme povedala že si ho váži ako soľ, ale tá druhá bola asi nejaká divná. Tá mu povedala, že ho ľúbi ako svoj vienok zelený," posledné dve slová sa zasa niesli celým barom a po nich nasledovali dva výbuchy smiechu.

„To čo je za haluz?" zavíjala Jana. Keď smiech utíchol, pokračovala: „To si ako Robkovi vysvetlila?"

„To je to," mávala Petra rukou. „Deťom je to jedno. Aspoň takým malým. On proste počúva a na nič sa nepýta. Chvalabohu! A v tejto rozprávke som sa musela zamyslieť ešte nad jednou vecou," začala usrkávať z tretieho pohára, „v závere je veľké poučenie o tom, aká je soľ vzácna a potrebná k životu. Všetci v tom kráľovstve boli bez nej predsa chorí.  Nemohla som si nespomenúť na odborníkov na zdravú výživu, ktorí nám stále prízvukujú, aby sme menej solili a soľ nahrádzali bylinkami a koreninami. A tiež som sa zamyslela nad vzornými mamičkami, ktorých deti do dvoch rokov neochutnali nič naozaj slané."

„A to akože prečo?"

„No lebo vo všetkých kojeneckých príručkách to máš napísané, že malým deťom nemáš nič soliť. Ja som to tiež skúšala a Robkovi som dávala neslanú polievku."

„A to jedol?"

„Trochu. Tak dve tri lyžičky. Ale stačilo, aby som mu to trochu prisolila a hneď zjedol viac. A ja sa mu vôbec nečudujem. To sa fakt nedalo jesť. Si to niekedy skús uvariť mrkvu s petržlenom, rozmixovať a len tak zjesť."

„Chúďatká deti," krútila Jana hlavou.

„A keby som to tak povedala pred nejakou mamičkou z centra, neviem, či by ma aj nezažalovala."

Dopili tretí pohár a Petra pozrela na hodinky.

„Už chceš isť, čo?" spýtala sa Jana.

„No, už  by som to radšej išla domov skontrolovať."

Zaplatili.

Keď vstávali od stola, Petra sa mierne zapotácala. „No, no, veď som toho toľko nevypila!" chichotala sa.

Lúčili sa vonku.

„Jani," začala Petra, „ja ti strašne ďakujem, že si si našla čas na moje výlevy. Chcela som sa dozvedieť niečo z roboty, nejaké klebety. A celú dobu som aj tak mlela len o Robkovi. A nedozvedela som sa nič. No čo už, to je tá moja diagnóza."

„Zato ja som sa dozvedela," smiala sa Jana. „Mám úplne nový pohľad na klasické ľudové rozprávky. A nemáš čo ľutovať. V robote sa nič zaujímavé nedeje. Mne by sa o tom aj tak nechcelo rozprávať. Vlastne som sa trochu potrebovala odreagovať od všetkých tých papierov, zmlúv a pracovných problémov. Dlho som sa takto nezasmiala."

„Ani ja," usmiala sa Petra.

Odchádzali každá iným smerom. Keď Jana zachádzala za roh, zakričala: „Asi sa vykašlem na robotu a tiež pôjdem na materskú. Veď je to sranda!"