Chytil som kliatbu čo kol mňa preletela
Bola to kliatba a či dar? Ľudského tela
Sťa motýľ ticho sadla nenápadne
A rozvinie krídla až keď nadšenie opadne.
Veru tak, prekliaty som už aj ja
No mňa však nadšenie neopája
Nadšení z toho že krásne telo máme?
Zdá sa mi že opäť raz škaredo vás klame
Hľa telo, to pominie na počkanie
A po ňom ostáva už iba zdanie
Zdá sa vám že mäso hnusné je hodnota
A veríte že v ňom je základ života.
Však čo nás od každého zvieraťa delí
Vďaka čomu sa občas nechováme jak zvery
Je naša duša, časť neviditeľná
Viera v seba, nádej nezničiteľná
Smiať sa je krásne a všetci to vieme
No a keď môžeme tak sa väčšinou smejeme
Z nešťastia druhých a nemáme ľútosť
To aspoň dokazuje nám našu hlúposť
Tak zasa hodnotu mylnú si ctíme
Inak ako hlúpo sa nevyjadríme
To je kliatba čo ostáva v nás
Tá ktorú nezmyje ani len čas
My povýšiť sa nad ostatných vieme
A pocit zásluhy dlho v nás drieme
Však čo sme iba trochu lepšie zvery
No nik nám neuberie z naivnej viery
Veríte v seba keď netreba to
A stáť pred zrkadlom je veľký sviatok
Umyť si z hlavy pár scestných pocitov
Nedovolí väzba na peňazí koryto
Slobodne vraždiť a plakať v ilegalite
To hodnoty sú toho čo vraví si veliteľ
Dierou v duši potichu doletia pochyby
Či my a či oni sú čisto bez chyby
Len jedna vec ostala kľačať v rohu
Tá ktorá nebráni rúhať sa bohu
Tak veru, pokora je výraz neznámy
Tento stav nám nevadí, veď sme nenažraní
A kliatbu našu zmeníme na pýchu
Neskoro ak vôbec objavíme jej príchuť
Vo chvíli keď pýcha všetko ticho zmrazí
Nám len nenápadne hlavu k zemi zrazí
Pridať nový komentár