„Nie, toto sa mňa netýka.“ Takéto niečo som si hovorila, keď nás profka na hodinách biológie upozorňovala na nadštandardné informácie, aktuálne pre tých, čo by chceli mať v budúcnosti niečo spoločné s biológiou. V tom čase som bola prváčka na gymnáziu a nemala som ani potuchy o tom, čo budem neskôr študovať. Že by to však mala byť práve biológia, alebo niečo, čo s ňou úzko súvisí.... nič také som rozhodne nemala v pláne.

 Ani neviem, kde som prišla na ten šialený nápad s medicínou. Nejako sa nemôžem rozpomenúť, kedy mi v hlave skrsla tá chvályhodná myšlienka. Len keď som sa na konci tretieho ročníka rozhodovala pre zameranie a z neho vyplývajúce maturitné predmety, odrazu medzi nimi boli biológia a chémia. Fatal error.

 Rok zbehol rýchlo (čas má takú nepeknú vlastnosť, že zo zásady mení rýchlosť behu presne naprieky vaším potrebám a požiadavkám) a bol tu akademický týždeň. Napriek tomu som ešte vždy nemala naponáhlo – jedna moja kamarátka exspolužiačka mi s obľubou pripomína, ako mi uprostred týždňa telefonovala a ja som vtedy vraj konštatovala, že sa už pomaly aj začínam učiť. Niežeby som si to pamätala.... ale ako sa poznám, kategoricky to vylúčiť nemôžem :D

 My sme boli ten experimentálny ročník, ktorý maturoval z piatich predmetov a mohol si tiež voliť úrovne náročnosti. No prečo si nedať z biológie A formu! Fatal error.

 Dopadlo to tak, že z biológie som mala ako z jediného predmetu dvojku (zhovievavosť skúšajúcich je dodnes pre mňa záhadou, očakávala som štvorku so značným prižmúrením oboch očí) a predseda komisie blahosklonne skonštatoval, že hubárka zo mňa asi nebude. Ani som sa radšej nepriznala k tomu, že s otcom som ako dieťa pomerne často chodievala na huby.

 Potom prišli na rad prijímačky. Asi nie je nejako extra potrebné opisovať ten pocit pri pohľade do papierov po nedostatočnej (ako inak) príprave na tento rozhodujúci počiatočný okamih mojej „kariéry“. Nuž čo, veď biológia môže byť tiež zaujímavá.

 A tak som začala štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK. Našej – ako nám pri zápise tĺkli do hlavy – naaajväčšej, naaajstaršej a naaajlepšej univerzite. Počas rokov štúdia som si opakovane hovorila, že nechcem vidieť tie menšie, mladšie a horšie. Napokon, bor... prepáčte, neporiadok, je asi všade. Počas tohto obdobia som však prišla i na ďalšiu vec. Že medicína by naozaj nebola pre mňa (učiť sa naspamäť telefónne zoznamy akosi nikdy nebola moja parketa) a že biológia akosi tiež nie je pre mňa. Naozaj povzbudivé zistenie po takmer piatich rokoch štúdia. Fatal error.

 Takže, aby som to zhrnula. Maturovala som z predmetov, o ktorých som bola presvedčená, že mi „nehrozia“, hlásila som sa na školu, na ktorú ma nevzali a na ktorú by som napokon s odstupom času ani nechcela ísť, a ostala som na škole, na ktorej som nechcela byť a každým dňom chcem byť ešte menej.

Fatal error.