2312
Kope vás múza
https://blog.enigma.sk/wp-content/uploads/2017/05/IMG_20170502_181540-1.jpg
26.01.2011 - 12:31
9
125
1955

Blondíny a priestorová orientácia alebo Kde ani mapa nepomôže

Keď som bola mladšia, môj ocko o mne zvykol hovoriť, že keby mi zaviazal oči, trochu ma potočil, zaviezol do Záturčia (veľké sídlisko v meste, kde bývam) a nechal ma tam, tak sa ani domov nevrátim. Dôvod? Priestorová orientácia sa u mňa nachádza na bode mrazu.

Odvtedy som trochu vyrástla. Teda vyrástla.... Povedzme, že mám o pár rokov viac, pred menom pseudotitul Bc. (za menom vzduchoprázdno) a v kolónke s názvom „životné skúsenosti“ pribudlo zopár nových položiek. Že by sa ale niečo zmenilo na mojej schopnosti vnímať priestor, tým si nie som celkom istá (preto do Záturčia zásadne chodím len v sprievode ďalšej osoby ;)). Pokúsim sa to vysvetliť.

Väčšina ľudí má orientačný zmysel. Vyvinutý individuálne v rôznej miere, v závislosti od rozsahu vrodeného, veku, skúseností, farby vlasov, momentálneho psychosomatického stavu....  Ja som  hrdým vlastníkom niečoho, čo by sa dalo nazvať orientačným nezmyslom – inými slovami „pokús sa násjť lišajník na stromoch, inak si celkom v háji“. Má to však malý háčik. V džungli zvanej mesto, by ste stromy s lišajníkom hľadali len ťažko. A i v prípade úspechu, by bol ten ďalší už veľmi spochybniteľný, vzhľadom na to, že správna identifikácia severu, nie je v mojom prípade žiadna výhra. Nepomôže dokonca ani mapa. Prečo? Vysvetlíme si to na príklade.

Bola som prváčka na výške, v tej najväčšej džungli nášho malého štátu – Bratislave. Viem, že oproti Tokiu je Bratislava len smiešna malá diera, ktorá západoeurópskym, americkým, či juhoázijským veľkomestám svojou rozlohou a spletitosťou nesiaha ani len po členky. Je však ideálnym miestom pre ďalší malý trapas spadajúci do kolónky „kde ani mapa nepomôže“. Bývalá spolužiačka ma poprosila, aby som jej v istom vydavateľstve kúpila knihu, ktorú doma v Martine nemohla zohnať. Nuž, prečo nie. Vyzbrojená mapou a radami spolubývajúcej som sa vybrala na túto dobrodružnú cestu panelákovým pralesom. Vystúpila som na určenej zastávke, poobzerala sa a pustila sa predpokladaným smerom. Zádrheľ bol v tom, že vzdialenosti na mapách sú zavádzajúce (tomu sa hovorí vrchol zlomyseľnosti kartografov), a tak som neodbočila na správnom mieste. Skončilo to dlhou predlhooooou zdravotnou prechádzkou v pozdvihnutí mysle zvanom „neviem, kde som a kam idem“. Napokon sa mi (akýmsi zázrakom) predsa len podarilo hľadaný cieľ nájsť. Koľké šťastie. Veď ja sa vlastne rada prechádzam....

O tom, že moja myseľ nie je schopná utriediť si v hlave svetové strany a z nich logicky vyplývajúcu trasu, svedčí aj ďalšia „vtipná“ udalosť. Vtipná ako pre koho a ako kedy. Áno, teraz sa už na nej zasmejem aj ja, hoci vtedy mi do smiechu zrovna nebolo. Ako inak, na poslednú chvíľu som potrebovala napísať istú seminárnu prácu. Keďže som v tom čase ešte nemala vlastný počítač, bola som u kamarátky na intráku v Mlynskej doline. No písanie sa akosi pretiahlo a keď som od nej odchádzala, bolo už hlboko po polnoci. (pre vysvetlenie, ja som bývala dole pod Mlynskou na Botanickej). Keďže som sa vracala sama a obvyklou trasou som sa bála ísť (vzhľadom na kolujúce historky o danom mieste som sa nechcela stať nedobrovoľným darcom orgánov), pobrala som sa popri ceste v nádeji, že snáď nejaký šofér zastane, keby som v prípade nebezpečestva začala dostatočne nahlas vrieskať (naivné, nuž ale nevadí – topiaci sa aj slamky chytá). Tou trasou som ale pešo v živote nešla a v Bratislave som bola len krátko, čo malo za následok nevyhnutnú stratu poňatia o tom, kde sa nachádzam. Daný stav vyústil do skutočnosti, že keď som konečne zišla dole ku križovatke, môj orientačný nezmysel ma navádzal pustiť sa na presne opačnú stranu, než som mala ísť. Keby som si náhodou v diaľke po pravej ruke nevšimla svietiaci nápis „Prírodovedecká fakulta UK“, ktovie kde by som sa nachádzala práve teraz...

O mojich zážitkoch tohto druhu by sa dalo veľa rozprávať, no obávam sa, že to už by bolo na ďalší článok. A ďalší článok....

 ... Nerobím si nádeje, že by sa to časom zlepšilo. Všetko, čo sa okolo mňa deje, ma neustále utvrdzuje v tom, že môj stav je neodvratne trvalý a nemenný. Naposledy som sa o tom presvedčila celkom nedávno, keď sa navigácia jedného známeho cez telefón zavŕšila tým, že môj mobil skončil v rukách môjho kamaráta (chlapec, meter osemdesiat, tmavé vlasy – podstatná informácia je „chlapec“ a „tmavé vlasy“), ktorý dotyčného úspešne priviedol do cieľa cesty. Moja rodina, ktorú sa mi len pomerne nedávno podarilo presvedčiť o tom, že je to so mnou naozaj zlé, sa na mňa s hrôzou pozerá a z ich tváre sa dá jasne vyčítať otázka: „Dievča, ako je možné, že tu ešte stále pobehuješ?!“

Nuž, aj ja sa pýtam. Každopádne, bola by som skvelým inštruktorom v programe s názvom „Spoznávame krásy Slovenska (sveta)“.

 

Comments

Pridať nový komentár

A to si rodená Bratislavčanka? Ja som si myslela, že bohvieaké to tu bude strašné, ale napodiv za pol roka, čo tu v Bratislave bývam, som sa stratila iba raz. Ale ja tak sa lepšie orientujem v lese ako v betónovej džungli... (pre tých čo ešte nevedia, ja som tiež blondínka a mám tiež titul bc ako blbec :-)) Mapa ma tiež vie len zmiasť (ale napodiv rada mapy kreslím, aj keď ich potom neviem použiť). A úprimne, nikdy som nechápala, načo existuje toľko rôznych spôsobov, ako zistiť sever, keď v drvivej väčšine prípadov som ani netušila, na ktorej svetovej strane sa nachádza môj cieľ...

Buď sme sa nepochopili, alebo som to napísala nejako zmätočne. Nie, nie som Bratislavčanka. Som Martinčanka, v Blave len študujem. A čo sa týka tej orientácie, u mňa je to celkom jedno, či je to v lese alebo v meste. Aj keď som niekde v horách, je to rovnako zúfalé. Ani otca už nebaví mi stále dookola hovoriť, ktorý kopec sa ako volá, lebo si to jednoducho nezapamätám - na to, aby som si to dokázala v hlave "otočiť" nemám bunky, takže keď vidím ten istý kopec z iného miesta, pokiaľ nie je naozaj chronicky známy, robí mi problém ho rozpoznať. Preto môže len sotva pochopiť tú neskutočnú radosť, keď niekde niečo spoznám. Ten povznášajúci pocit asi ťažko pochopí niekto so zmyslom pre priestorovú orientáciu :D

Ach, ach, orientácia. =) Môj otec je známy tým, že stačí ísť presne opačným smerom ako on a spoľahlivo dôjdete do cieľa. =D

A ja si neviem odlíšiť pravú ruku od ľavej (na náboženstve ako osemročná som nenávidela "hru", kde vám zaviazali oči, postavili labyrint z lavíc a potom nechali nejaké decko nech vás naviguje akože "doprava", "doľava", "rovno"...stále som vrážala do všetkých lavíc) a musím sa vždy otočiť do tej jednej strany, kde to dokážem. =D

Rozdiel medzi ľavou a pravou rukou je jasný. Ľavá ruka je tá, kde je palec na pravej strane. :-D

A teraz trochu zmysluplnejšia pomôcka: Keď si vystrieš ruky pred seba (dlaňami od tela) a palec dáš do pravého uhla k ostatným prstom, na jednej strane Ti palec s ostatnými prstami bude vytvárať písmeno L. A to je ľavá ruka. :-)

U mňa ani nie je tak problém, že by som nevedela, ktorá ruka je pravá a ktorá ľavá. Samozrejme, že viem, ktorá je ktorá. Problém je v tom, že tiež s tým mám problém, keď to mám v rýchlosti určiť. Keď na mňa niekto bude hovoriť vpravo vľavo, tiež si musím najprv rozmyslieť, ktorá je ktorá. A nie je to tým, že by som nevedela, ktorou rukou píšem. Jednoducho sa neviem narýchlo zorientovať. A sme zase pri orientácii, že? :D

Netráp sa, ani ja si v rýchlosti neviem spomenúť, ktorá je pravá a ľavá ruka. A tiež viem, ktorou píšem (ľavou).

Keď nie si rodená Bratislavčanka, tak je to pochopiteľné. Ja som sa tiež bála, že budem mať problém s orientáciou v tomto (z môjho pohľadu) veľkom a škaredom meste. Bola som príjemne prekvapená, ako mi to ide. A inak, pri stratení sa existuje jedno takmer spoľahlivé riešenie, ktoré pomohlo aj mne ten jediný raz, čo som sa stratila. Keď si v neznámom prostredí a priznáš si, že si zablúdila (je potrebné priznať si to čo najskôr), tak čelom vzad a návrat po rovnakej trase do posledného miesta, v ktorom si ešte bola zorientovaná. Keďže si po tej trase už prešla, šance na úspešný návrat do známeho miesta sú veľké.

No to Ti teda pekne ďakujem :-) Bratislava nie je veľká, skôr rozľahlá keďže Dunaj a Karpaty ju obmedzujú. A nemyslím si že by bola škaredá. Netvrdím že to je to zrovna výstavné mesto ale také zlé to zas nie je.

(Ach, dočerta, stále zabúdam, že dve tretiny Slovákov žijú v Bratislave :-))

Nebola som ani tak zaujatá voči Bratislave, ako voči veľkým mestám všeobecne. Ja som totiž typ človeka, čo potrebuje pre život prírodu. Chcela by som bývať na dedine, lazoch, samote, alebo najlepšie na pustom ostrove. Proste čerstvý vzduch, ticho a stromy. A ešte jeden dôležitý prvok - hory. Ťažko sa po nich síce chodí, ale ten výhľad stojí za to. Na Bratislave mi vadia roviny, človek nemá o čo oko oprieť. Hoci je tu plno budov, aj tak je to prázdne...

  Tak áno, život na dedine či opustenom mieste je pekná romantická predstava. Realita je však asi často tvrdšia. Sem tam pozeráme na Internete koľko stojí kúpiť taký ostrov ale je to stále moc drahé :-) Ešte tak nejaký v Nórsku alebo v nestabilnej krajine by sa dal ak by sa dosť ľudí pozbieralo... Tak ale možno bude v Grécku výpredaj no... Čo tento, je síce malý a na jazere tak ale za $30.000 to je i pre nás smrteľníkov...

  V tomto ale myslím nie Bratislava na tom až tak zle, máš tu tie Karpaty, pri Dunaji lužné lesy, neďaleko centra je Horský park. Také Holandsko to je samá rovina...

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
55
Počet nazbieraných
7, 683
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť