Najnovšie komentáre
Ide o to o aké veci by šlo. Ale v zásade nemám problém pracovať v tíme a meniť texty podľa potreby. To sa občas stane, keď treba upraviť text napr. podľa hudby, alebo keď treba niečo zvýrazniť, či utlmiť.
Už som písal aj texty na požiadanie, ale nie profesionálne. Mám rád aj ten spôsob písania, keď mi niekto určí mantinely a dá mi základnú myšlienku, ktorú potom rozviniem.
Potom záleží už len na ľuďoch. Niekedy prekvapia inokedy sklamú, ale mne sa ešte našťastie nestalo, že by som nejak "pohorel na celej čiare".
A pokial niekto chce meniť moje staršie texty, tak sa najskôr opýtam za akým účelom. Potom už dávam pozor len na to, aby sa nevytratilo z textu to, čo som ním chcel povedať.
Takže stručná odpoveď znie: "Ak by tomu predchádzala diskusia, tak by som nemal problém.
Ó ako je možné, že som si toto nikdy neuvedomil! Áno, hneď ako som si prečítal tento komentár, zmenil som svoj pohľad na život a na svet a tiež na svoju pretlakovú tvorbu.
Samozrejme len žartujem.
Myslím, že tento komentár, hoci mne sa zdajú tieto názory známe :D, písal niekto kto sa dobrovoľne vzdal ilúzii a život berie konzumne. Zdá sa mi to značne nihilistické a flegmatické. Celý tento komentár by sa dal skruhnúť do vety "Veď aj tak všetci zomrieme, tak načo žiť." No možno to tak pripadá len mne.
Nikdy by som však nenazval ničiu poéziu citovým pretlakom v takom zmysle ako je to použité v tomto komentári. Možno len ak by som toho človeka poznal osobne :D - ďaľší žart.
Pretože ja neverím, na nekvalitnú poéziu.
A čo sa týka citovosti, tak o čom inom je poézia než o citoch. Negatívnych, pozitívnych, naivných, vypočítavých, úprimných či neúprimných. Možno len v tomto zmysle je poézia citovým pretlakom.
A ešte ma veľmi prekvapila veta: "...a nič zvláštneho sa nedeje."
Ja ľutujem toho človeka, ktorý nevidí a necíti tie zvláštne veci, ktoré sa každý deň dejú. Ľutujem toho človeka, ktorý si nevšíma súvislosti v živote. Pretože áno, takéto "keci" sa objavujú všade už odkedy dokážu ľudia kecať, ale vtom spočíva predsa ľudská podstata.
Každý vlastne rozmýšľa nad tým istým, len iným spôsobom. A čo sa týka vojen, môj názor je, že tie vznikajú práve pre tie odlišné spôsoby myslenia a pre obmedzenost niektorých ľudí.
A to je asi všetko, čo by som chcel za seba k tomuto komentáru povedať.
PS: A to, či ide alebo nejde o svetobornú poéziu, o tom predsa nerozhoduje jeden človek, ale všetci, ktorí ju čítajú.
Ešte doplním svoj komentár ku komentáru Fjodora Ivanoviča o najnovšie informácie, ktoré som získal dnes poobede pri stretnutí s pani národniarskou ex poslankyňou:
Je to dobrý pocit, keď si náhodou vypočujete z iných úst vtip, ktorý ste ešte kedysi dávno vymýšľali v pohodlnom kruhu svojich starých dobrých priateľov. Ako napríklad tento:
„Pri Niagarských vodopádoch sa pekná mladá reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia, keď vidia tento nádherný vodopád. Američan odpovedá, že myslí na to, ako by tu vybudoval ešte viacej prosperujúce turistické centrum. Rus odpovedá, že myslí na to, ako by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Nuž a nakoniec Slovák odpovedá, že myslí na to, ako by sa pomiloval s peknou mladou ženou. Reportérka sa potom Slováka pýta, že prečo práve teraz myslí na milovanie. Slovák na to odpovie, že on stále myslí iba na milovanie!“
Prečo som si na to spomenul? Nuž diskutoval som s národniarskou ex poslankyňou o tomto mojom príspevku. Síce sa najprv pousmiala, ale potom už nasledovali jej výčitky. Najprv mi vyčítala, že som tam uviedol maďarskú pesničku košických čavargošov. Vraj to vôbec nie sú tí praví rodu verní Slováci. Zmohol som sa iba na typické: and why not?! Potom mi vyčítala, že môj postoj k tejto historickej udalosti našich novodobých dejín minulého storočia je dehonestujúci. Tu som už nabral druhý dych. Vypomáhal som si s teóriou relativity: relatívne k postojom našich vtedajších (a samozrejme aj súčasných) politických a vojenských vysoko postavených funkcionárov, byrokratov, aparátnikov a papalášov, môj postoj vôbec nie je až tak dehonestujúci. Skôr naopak. Veď je to iba môj pravdivý a úprimný popis zmiešaných pocitov vojaka, ktorý nemá inú možnosť, ako akceptovať často aj úplne nezmyselné a rozporuplné rozkazy nadriadených. Totižto o rozkaze sa nediskutuje. Rozkaz sa musí najprv bezodkladne vykonať. Síce neskôr je dodatočne prípustná aj sťažnosť. A kde? Napríklad, na lampárni... Kto to nezažil na vlastnej koži, tak ten to iba ťažko pochopí. Ako sa hovorí, do tretice všetko najlepšie. Tu sa mi už konečne podarilo útok odvrátiť. Posledná, tretia výčitka znela, že môj postoj nebol iba dehonestujúci, ale navyše, čo je ešte horšie, nebol pre Slováka ani dôstojný. Tak som jej porozprával vtip o tom, že na čo myslí Slovák pri Niagarských vodopádoch. Pridal som k tomu aj doslova rukolapný dôkaz: zoširoka som sa rukou rozohnal a plesol som ju roztvorenou dlaňou po jej veľkom a širokom celulitídovom zadku. Plesklo to ako rana z delobuchu. Jej reakcia ma prekvapila: rozosmiala sa prenikavým smiechom! V duchu som uvažoval aj o jej eventuálnych sklonoch k masochizmu. Zaspieval som jej preto tíško do uška svoju pesničku:
„Masochista schvátený chtíčom
beží k svojej milej.
Tĺkli sa vzájomne bičom,
v prepychovej vile!“
Opäť sa hlasne rozosmiala. Potom moju pesničku aj pochválila. Koniec dobrý, všetko dobré!