ale vadila mi tam tá neurčitosť... Bojovník bez mena, odsúdený na dookola sa opakujúce oslovenie "bojovník". Inak veľmi slušné opisy :) Vžila som sa :) No slovné spojenie "vykryl v boji" pre budúcnosť radšej vynechaj. Keď si to o pol roka po sebe prečítaš, prídeš na to, že to strašne bije do očí ;)

Knihy tu boli, knihy tu sú a knihy tu aj budú.

Ja si myslim, ze zena by sa mala rozhodnut pre dieta len vtedy ked je na to uplne vnutorne pripravena a ked je ochotna venovat dietatu 100% pozornost a starostlivost, teda uvedomit si ze strati svoju osobnu slobodu a vsetku svoju pozornost bude musiet venovat dietatu. Pretoze deti potrebuju tolko lasky, kolko im len mozeme dat. Malo by sa narodit do stabilneho a pokojneho zazemia, do okruhu ludi ktori ho budu nadovsetko milovat a to nielen rodicia ale aj napriklad stari rodicia... Nepaci sa mi, ked sa mlada rodina uplne od vsetkych izoluje, dieta je zvyknute len na matku, mozno otca a vsetkych ostatnych sa boji. Alebo ked sa zena rozhodne mat dieta lebo si mysli, ze sa tym nejako upevni jej vztah s priatelom alebo manzelom, alebo si mysli ze dieta vyriesi ich osobne problemy. Praveze naopak. Takze nemat dieta pre nejaky dovod ale mat dieta kvoli dietatu samemu.

Pekný príspevok. Chvíľku som rozmýšľal či sa zapojím do debaty, keď to tehotenstvo je prevažne dámska záležitosť, ale aj tak mi to nedalo, lebo veď muži na tom majú tiež svoj podiel viny. ;) Napríklad ja som to často bral ako obrovskú krivdu ale zároveň aj veľký dar, že ťarcha tých cca 9 mesiacov, je vlastne výlučne na žene, aj keď každý správny partner by mal pomáhať (ale v čom, to už je iná debata). Patrím k tým mužom, ktorí túžia byť otcami. Možno to vyznie zvláštne ale aj toto tvoje rozprávanie ma k tomu tak trochu nabáda, lebo v živote som si vedel vždy lepšie predstaviť rolu otca ako rolu manžela. Tuším už v škôlke som sa vždy rád staval do role otca a hlavy rodiny a kdesi vo mne je to stále zakorenené. Dokonca celý môj život v premenách partnerstiev, som sa díval na dievčatá a ženy, s ktorými som sa zblížil ako na možné matky mojich detí. Ono to môže vyznieť smiešne, ale pre mňa osobne (a poznám aj iných mužov), už len ten samotný fakt vytváral takú vzrušujúcu atmosféru v mysli. Možno som v tomto až prílišný romantik a možno je to celé spôsobené len mojím momentálnym stavom, no podľa mňa je to celé zázrak. Ak si predstavím, že milovaná osoba (žena) príjme časť mňa samotného, a vo vlastnom tele z nej nechá vyrásť nový život, nového človeka, tak ma to naplní takým zvláštnym pocitom radosti a úzkosti, ktorému sa nevyrovnajú ani tie povestné motýliky v bruchu. Akurát mi je naozaj ľúto, že pozícia muža je v tomto prípade často nedocenená. Iste veľa krát ani sám muž nevie čo robiť, ak je jeho partnerka tehotná, a samotné "bremeno" z nej sňať ani nemôže, ale myslím, že toto je snáď jediné obdobie v živote, kedy sa môžu naplno realizovať gény ochrancu, alfa-samca, vodcu stáda či hlavy rodiny. Mal by sa zaujímať o celé dianie a uľahčiť partnerke život tam kde sa len dá a v tých ostatných veciach zvyčajne neprekážať. Proste byť tým, čím muž v stereotypnom vnímaní má byť, teda oporou. Síce osobnú skúsenosť s otcovstvom zatiaľ nemám, ale takisto sa v mojej blízkosti vyskytlo donedávna niekoľko podobných udalostí. A ja som veľmi ochotne pomáhal, aby som zistil, či po tom, teda byť otcom, naozaj túžim. Avšak za seba musím povedať, že mňa to prebaľovanie a starosť o deti, spolu s hrami a blbovinkami vždy skôr utvrdzujú v tom, že raz chcem byť otcom. Už len nájsť tú správnu partnerku. :) Ale aj to je iná téma. Takže rozpísal som sa aj ja statočne. :D Jednoducho ma tvoj príspevok tak vyburcoval a som zvedavý, ako to bude pokračovať, lebo len tak mimochodom sa to čítalo naozaj dobre. Múze zdar! S pozdravom Dušan Damián.

Podobné veci totiž neustále počúvam od svojej mamy. Uvedomujem si tiež, že materstvo je akýsi "normálny stav", na ktorý sme predurčené (alebo by sme mali byť). Len, ako som už písala, ja som na tomto svete zrejme z iného dôvodu. A poburovať mi ma začalo až to, keby niekto tvrdil, že môj dôvod je horší dôvod.

  Tvoje hodnotenie si cením o to viac, že to nie je tvoj obľúbený žáner. :) Čo sa týka toho „sťa“, mne sa niekam skrátka hodí viac než „ako“, ale myslím, že to je u každého subjektívne. Ešte raz vďaka, tvoj komentár ma veľmi potešil. :)  

aby som v noci nemala zlé sny. Úprimne, toto nie je môj obľúbený žáner, ale fakt som sa začítala, zaujalo ma to a určite si nenechám ujsť pokračovanie. Páči sa mi štýl, akým je to napísané, až na pár maličkostí /napr. slovo "sťa" nemám rada/. Myslím, že akcia je napísaná tak svižne, že sa mi to pekne celé odvíjalo pred očami. Asi toľko som chcela. Tak nech sa darí. Zuzana

mi zabudli dať v pôrodnici návod:-D. A áno, predstav si, že viem o tej zodpovednosti a denne si ju uvedomujem. My dve sme akoby z odlišných svetov a navzájom nás asi poburujú naše názory. Možno to neuznáš, no dôvera a úsmev môjho synčeka mi stojí za všetok strach na svete. Rodičovstvo predsa znamená aj odovzdávanie "niečoho" pozitívneho. Je to šanca vyformovať dobrého človeka.

Uvedomili ste si niekedy, že okrem fyzických nepríjemností a nepohodlia má rodičovstvo ešte jednu veľkú nevýhodu - obrovskú zodpovednosť? Stávate sa zodpovední za život človeka a každé vaše rozhodnutie sa ňom môže zreteľne podpísať. A hoci niečo myslíte dobre, môže sa stať, že tomu dieťaťu naopak ublížite. Nevedomky! Pretože ako byť rodičom sa nikde nevyučuje a učiť sa na vlasntých pokusoch a omyloch... to nie je ktoviečo. Keď som bola ešte maličká, moji rodičia si napríklad mysleli, že môj vývoj je akýsi pomalý a tak ma od ranného detstva brávali na podporné injenkcie. Tým vo mne vybudovali takú hrôzu z lekárov, že radšej umriem na prvú vážnejšiu chorobu, čo ma postretne, ako keby som mala ešte niekedy navštíviť lekára... nehovoriac o tom, že sa ukázalo, že s mojím vývojom nakoniec nič v neporiadku nebolo. Zodpovednosť je dosť hrozná. Keď mi ochoreli akváriové rybičky - a to boli iba rybičky! - nespávala som celé noci a uvažovala som nad tým, akú liečbu mám zvoliť uvedomujúc si, že v prípade môjho omylu môžu umrieť. Ich život závisel len na mne. Ťarcha zodpovednosti je ohromný balvan na duši. Aj keď sa stane niečo, za čo nemôžete, cítite zodpovednosť a výčitky svedomia automaticky. Tak som sa to rozhodla vyriešiť nekompromisne: žiť tak, aby som nikdy nebola zodpovedná za nikoho iného okrem seba. Isteže, aj na väčšinu takto racionálne uvažujúcich ľudí "to" napokon príde - môžu za to gény. Ja osobne ale sovje gény nepovažujem dosť dobré na to, aby sa zachovali v ľudskom genofonde a príroda si asi myslí to isté - preto nechcem mať dieťa, hoci vek na to už dávno mám. Mimochodom, viete, že z genetického hľadiska je najlepšie mať dieťa čím najskôr, dokonca ešte pred dvadsiatkou? Nie je to nijaká náhoda, že reprodukčná zrelosť začína už vtedy. Takže to najvhodnejšie obdobie som tak či tak už "prešvihla". :-) Samozrejme, oveľa dôležitejšie je byť v čase splodenia potomka zabezpečený, na čo naše gény už akosi nepomysleli... kto nemá po duševnej a finančnej stránke na to, aby mal dieťa, ten ho z môjho pohľadu nemá mať. A to isté platí aj pre domáce zviera, čo žiaľ rešpektuje oveľa menej ľudí ako to s dieťaťom. Ale to by už bolo na inú debatu...

nemôžem povedať, že môj manžel dieťa nechcel. Od začiatku vzťahu sme obaja vedeli, že chceme mať minimálne 2 deti. Asi by som ťažko zostávala vo vzťahu s mužom, ktorý by deti vôbec nechcel. Len mu to všetko dochádzalo akosi neskôr. Bál sa svadby, že stratí slobodu, aj keď verím, že nemal zajačie úmysly. Lebo už som ho dobre poznala. Takže dieťa rozhodne chcel, no v našom prípade bol problém skôr v tom, že nemáme vlastné bývanie, no to je téma, o ktorej sa nechcem rozpisovať. Len som ho musela trochu pritlačiť a bolo. A to tehotenstvo. Keď človek dieťa nechce, nemôže byť pre neho na tehotenstve asi nič pekné. No v tele ženy sa vyplavujú také hormóny, ktoré skrátka robia ženu šťastnou. Ja som nemala to úžasné tehotenstvo, o akom som veľa krát počula, ale poznám ženy, ktoré považujú teh. za najkrajšie obdobie života. Ťažko vysvetľovať. Človeku sa zrazu zmenia priority a je schopný vydržať čokoľvek pre to malé. Voľakedy som si nevedela predstaviť, že by som niekomu dala napr. najlepší kúsok jedla, že by som sa kvôli niekomu obmedzovala a potom prišlo obdobie, keď som vydržala v čakárni u lekára hodinu stáť v rade s 10 kilovým dieťaťom na rukách, lebo zaspalo. Ruky sa mi triasli, nevládala som, no bolo to pre mňa samozrejmé. Neviem, či to je zrozumiteľné. Skrátka aj za cenu svojho "ničenia" sa zrazu človek snaží umožniť maximálne pohodlie pre svoje dieťa. Myslím, že keby sa takéto zmeny v tele ženy nediali, ľudstvo by vymrelo. Príroda má všetko dobre zariadené. No ak niekto deti nechce, nemal by ich mať. To je už ale na inú debatu. Na niekoho to príde až po 30, na niekoho nikdy.