Som spoluziakom Augustina Sokola a potrebujem sa s nim surne dat do styku.

kdusil@cogeco.ca

vážim si každý komentár

Veľmi pekné, prečitala som to jedným dychom.

Pred rokom si nás inšpiroval pekným článkom o splave z Hrona do Dunaja. Cítim v kostiach, že teraz sa tiež vydáme vo vašich stopách. Vďaka za príjemné čítanie a pekné fotky. Ivan

Už niet čo dodať. Howgh!!!

 fuu, aké ozajstné....

práve to sa mi zdá u mnohých dvojíc - im sa nechce riešiť to, že ich vzťah je nejaký nudne rozčuľujúci a ničím neprekvapujúci. Ostáva len dúfať, že do toho neskĺzneme všetci, aj keď každý - alebo takmer každý vzťah je časom stereotypný. Ale inak pohoda, nie?

Strach toho neprináša veľa dobrého... V prípade vzťahu nás pripravuje podvedome na to, aby sme sa nezosypali ak by sa náhodou skončil. 

Lenže ak nechceme aby sa skončil, tak načo sa báť? ;)

Ďalší z príspevkov, ktoré sa oplatilo prečítať. 

Len má na mňa hlboko demoralizujúce účinky. Je to celé geniálne vystihnuté.

Každý v tom príbehu vie, kde je problém, presne vie, čo by mal a čo sa už nesluší, napriek tomu ani jeden nemá chuť do diania napumpovať trochu života, vzkriesiť - vykresať nové iskry. 

Presne také je to aj v skutočnosti vo väčšine prípadov, ktoré sa napokon obmedzia len na sebaľútosť, zúfanie a sťažovanie sa. 

Je to zvládnuté perfektne - lebo máš ten talent opísať slovami práve tie detaily, ktoré sú podstatné a najskôr vystihnú atmosféru. 

Ale na druhej strane... Je to obsahovo tak "smiešne" ako sa postavy sťažujú a pritom riešenia majú v rukách. 

Akoby už boli pred koncom a oni sú len na začiatku toho čomu sa vraví prostriedok. 

Zostaň s múzou!

a ja som rada, že si sa zastavila  - ďakujem