Až na to, že nikto nie je bezchybný :D sme akí sme.

bola by si pekná aj bez chýb

 vznik života nie je žiadny omyl, život na to aby vznikol musel mať podmienky a teda sa dá na to pozerať že bol dotlačený prostredím ku vzniku ako diamanty. A to že sme ešte tu znamená že tu musíme byť. Lebo ak by sme tu nemohli byť tak tu nie sme.

A okolie sa nás nesnaží zabiť len existuje tak ako mi a riadi sa svojimi zákonmi, a väčšina z nich platí aj pre nás. Sme len komplikovanejšie zoskupenie hmoty. Čo nevylučuje že existuje duša, ale ani nepotvrdzuje. No keby mi ju niekto ukázal tak by som vážne rozmýšľal z čoho je zložená:)))

a úvaha by to bola pekná keby som mal rovnaký názor:D

... lenže Adhara tvrdí, že prakticky nijaká nádej neexistuje (a podkladá to aj celkom slušnými argumentmi).

Niektoré náboženstvá túto nádej riešia sľubmi, že človek bude žiť v inej podobe "večne" (niektoré však sľubujú aj "recykláciu" tela - nie je jasné, či aj s chybami vizáže a poruchami orgánov. Tiež vek vzkriesených tiel je záhada.)  No a podľa toho, či človek "poslúchal" cirkevnú "verchušku" (= božie prikázania) príde buď do neba alebo do pekla. Peklo sľubuje pokračovanie utrpenia (ináč, Adhara sľubuje to isté už tu, len čo sa narodíme :). Nebo sľubuje večnú "blaženosť", niekedy len v asketickej podobe (duše budú do nekonečna oslavovať spolu s nespočetnými zástupmi anjelov boha), inokedy  ide o hedonistické nebo plné prehýbajúcich sa stolov, laškovania s pannami, či, ak ste eskimácky poľovník, les plný zveriny a nekonečné poľovačky (musí to byť ale smrteľná nuda, nekonečne zabíjať lesné tvory)...

Niektoré východné náboženstvá veria v "kolobeh duší" t.j. v reinkarnáciu. Keďže život je "slzavé údolie", je to vlastne len predlžovanie utrpenia. Preto niektoré náboženské smery radia tento kolobeh rodenia sa a umierania preťať. Majú na to vypracované zvláštne psychologické techniky, ako sa dostať do "vyšších levelov" a tak sa vymaniť z kruhu reinkarnácií. Svojou troškou do mlyna môžete prispieť aj Vy, ak jednoducho nesplodíte deti - znemožníte tým ďalším bytostiam trpieť. Ale pozor, kruh utrpenia tým nezastavíte, po smrti sa narodíte znova, v inom tele, a v ňom si odtrpíte svoje, ... a tak ďalej.

Kde je pravda? Treba počkať, po smrti nám to bude všetkým jasné. Alebo nie?

P.S. Ak chcete pridávať komentáre, dajte si (preboha) niekým podrobnejšie vysvetliť slovo entropia. Je to kľúčové slovíčko Adharinho článku.

P.P.S. Ak bigotne  podliehate nejakému náboženstvu, chráňte si svoje duševné zdravie a takéto články jednoducho nečítajte. Určite s Vami nebude na podobné témy rozumná reč. Chráňte sa čarovnou formulkou vymyslenou na takéto prípady. Vystrčte proti monitoru ruky a zvolajte: "Apage Satanas!".

Nuž, ja mám celoživotne opačný problém a to ten, že NEUSTÁLE uvažujem len nad podobnými vážnymi témami a VôBEC NIKDY nad tým, kedy umyjem okná alebo koho budem voliť. Mne takéto veci pripadajú malicherné vždy. Má to ale dosť nepraktické dôsledky a to, že neupratujem a nevolím, čo mojim rodičom dosť vadí a nielen im. Treba sa vedieť venovať aj malichernostiam.

Zaujalo ma tvoje zamyslenie nad bytím a  víziou  budúcnosti vesmíru. Páči sa mi aj  spôsob, akým si to napísala.  Kedy umyjem okná, alebo koho budem v sobotu voliť za primátora sa mi po prečítaní Tvojho príspevku na hodnú chvíľu zdalo naozaj malicherné.  Lenže  z malicherností si my tu  ten náš nedokonalo dokonalý svet budujeme.   Budem sa tešiť na ďalšie Tvoje príspevky. 

Mohol by si mi PROSÍM napísať niekedy aj niečo viac, ako "hlúpy blud", "veľmi ťa ľutujem" a podobne? Ja vždy píšem, čo konkrétne sa mi na tom-ktorom diele nepáči. Je to známka toho, že chcem autorovi pomôcť a nielen mu pokaziť deň.

Inak, fakty, z ktorých som vychádzala, vôbec nie sú bludy. Sú zjednodušene podané, to áno, lebo toto je úvaha a nie prednáška o evolučnej biológii. Ale ak máš dôkazy na to, že východiskové tvrdenia sú blbosť, rada sa poučím skôr než ma vyhodia zo skúšky.

Človek potrebuje nádej, aspoň niečo, aspoň tri bodky...

Hlúpy blud, podľa mňa

Najprv som to chcela zakončiť nejako optimistickejšie, ale potom som si spomenula, že happy-endy nemám v láske. :-)

Ale ja netvrdím, že svet je zlý. Veď som to tam aj naznačila - vesmír nás chce zničiť len preto, lebo rozklad je proste jeho prirodzená vlastnosť. A my trpíme len preto, lebo utrpenie je to najsilnejšie, čo nás motivuje k boju o život. Nestrannému pozorovateľovi stojacemu mimo vesmíru by to určite nepripadalo tragické. To len nám ľuďom, obdareným schopnosťou empatie a ľútosti...

Všetci hovoria, že treba žiť tu a teraz a zamyslime sa, nesmrteľnosť by aj tak nebola až taká skvelá. Lenže ja som žiaľ ten typ človeka, ktorý sa vždy pýta, čo bude potom. Ktorý nie je schopný si vychutnať okamih, lebo vie, že za chvíľu bude horšie. Vždy som už na začiatku letných prázdnin mala zlú náladu z toho, že po ich skončení bude zase škola. Som proste beznádejný prípad.

A netvrdím, že sa s týmito myšlienkami úplne stotožňujem. O vesmíre nevieme prakticky nič, stačí spomenúť tmavú hmotu a temnú energiu. A ani to málo sme nepozorovali nejako extra dlho. Z toho mála, čo vieme, to síce bohvieako optimisticky nevyzerá, to je fakt. Ale optimista je človek, ktorý kladie minimálne na rovnakú úroveň so svojimi poznatkami veci, ktoré nie sú potvrdené ani ničím naznačené, ale sú rovnako pravdepodobné. Ak by sa totiž mal riadiť len svojimi poznatkami a vyvodzovať závery iba zo súčasných tendencií, zákonite by to musel byť pesimista.

Aj mne sa chce veľmi veriť, že vesmír má zmysel, poriadok a rád, že všetko tu je z nejakého dôvodu. Či tie plány vesmíru zahŕňajú aj život, tak v tom by som bola veľmi opatrná, ale možné to je. A napokon, verím tomu, že minulosť je "uložená", že to, že raz zanikneme, nezotrie zo sveta fakt, že sme tu boli.