Najnovšie komentáre
asi som ťa nepresvedčil:D, ale podľa mňa neplatí že všetko sa pohybuje od komplikovanejšieho po jednoduchšie, napríklad sa stačí pozrieť na naše svetadiely, tvrdí sa že tu bol len jeden, rozdelil sa na toľko komplikovaných častí a oceány a vetry sa môžu aj pretrhnúť:D a je možné že sa nakoniec tie časti znova spoja do jedného celku.
A čo tak dlho stláčalo vesmír, že sa teraz tak dlho rozpína?:)
Ozaj, neviem prečo sa vzrušujete, pozrite sa na tie grcky ktoré píšem ja, a bude Vám jasné že nie som hoden Vašej pozornosti.
Nezabudnite sa usmievať
Áno, kľudne mohol... ale jednoducho sa mi nechce. Som si vedomý toho že sa teraz do mňa všetci naveziete, že ako sa opovažujem písať niečo také hrozné, keď sa ani neusilujem vysvetliť svoj názor. Je to môj hlúpy namyslený arogantný postoj. Váš sebaľútostivo-vševediaci štýl písania sa mi proste nepáči. Ale nič si z toho nerobte, a verím že ani nerobíte, keďže človeka môže uraziť iba človek ktorý je na Vašej úrovni (čo ja zjavne nie som, keďže neviem alebo nechcem podať faktické informácie prečo sú to bludy). A možno Vám ozaj iba chcem pokaziť deň, a možno sa mi to darí, možno nie.
Nezabudnite sa usmievať.
Tak momentálne ešte nie som pripravená odisť, mam ešte veľa plánov, telo síce škripie,ale slúži. Ale viem že raz ten čas príde. Pred rokom visela nado mnou hrozba istej diagnózy. Niekoľko týždňov som prebývala v neistote a rátala s tým že mi možno zostava len pár mesiacov života. Mrzelo ma že nestihnem dokončiť všetky tie veci, čo som začala; myslela som aj na záležitosti, ktoré nevyhnutne budem musieť vybaviť . Ale zároveň mala som oslobodzujúci pocit voľnosti. Už nemusím nič riešiť, plánovať, starať sa o budúcnosť, ktorú nemám. Môžem si dokonale užiť prítomnosť, neobmedzenú ohľadom na budúcnosť. Svet má nezvyčajne ostrý obraz, sýte a jasné farby, zvuky a iné vnemy -ak vieš že sú to možno posledné okamihy, kedy ich ešte môžeš vnímať.
Sme komplikovanejšie formy hmoty a práve tá komplikovanosť je neprirodzená, keďže v prírode zákonite všetko speje do jednoduchšieho, tj. energeticky výhodnejšieho stavu. Skús na pláži postaviť hrad z piesku, dať hmote piesku komplikovanejšiu formu. V priebehu nasledujúcich dní budeš sledovať, ako okolo - dážď, vietor, gravitácia - vracia Tvoje dielo do jednoduchšieho stavu. To sa snaží naše neživé okolie spraviť aj so živými organizmami. A aj by sa mu to podarilo, keby oni svoje telá stále neobnovovali - aj Ty môžeš dodať energiu a svoj hrad každý deň trochu opraviť. Pravda, na plážach väčšinou skôr než okolie stihnú zapôsobiť vandali a spravia "energeticky výhodnejší stav" z diela oveľa skôr ako neživé zložky prírody. Tí vandali sú pre pieskový hrad ako pre nás saprofytické (rozkladajúce) organizmy.
Či bol život k svojmu vzniku dotlačený, alebo je to len šťastná/nešťastná náhoda (nehodiace sa škrtnite), to je dodnes predmetom úvah a sporov.
Toto nie je nová myšlienka, je prezentovaná napr. aj vo filme Stigmy. Zdá sa, že je pretláčaná do popredia tým viac, čím beznádejnejšie a skazenejšie cirkev vyzerá. A ja s ňou tiež súhlasím.
S väčšinou týchto myšlienok sa stotožňujem. Eutanázia by mala byť povolená. Kto je veriaci a má s tým problém, ten o ňu predsa požiadať nemusí. Iróniu je, že je možné utratiť len zvieratá, pričom tie NIKDY netúžia po smrti, lebo nevedia, čo to je. Len človek môže túžiť po smrti a tomu je, paradoxne, za každú cenu odopieraná.
Ak však Boh existuje a samovraždu skutočne klasifikuje ako hriech, potom nám nepomôže, že sa nám to zdá nefér. Momentálne si neviem predstaviť, že by som do toho išla za cenu rizika, že ma na druhom svete bude čakať veľmi nepríjemné prekvapko. To sa radšej nechám týrať na tomto svete, lebo na rozdiel od pekla toto má hneď dve výhody: 1. nie je to tu večné 2. tu je vždy nádej na zlepšenie. Ktorá je, uznávam, u veľmi starých a veľmi chorých ľudí veľmi malá. Ale stále tu je.
Moje prvé "stretnutie so smrťou" prišlo, keď som mala asi 13. Bol to mimoriadne silný zážitok, nie však vidina. Bol to sen. Snívalo sa mi, že ma popravili na gilotíne, ale po odťatí hlavy som vedomie strácala len postupne - a mala som dosť času si uvedomiť prichádzajúcu absolútnu bezmocnosť a ničotu. Po prebudení som plakala a triasla sa a nevedela som sa zmieriť s tým, že toto ma nevyhnutne raz naozaj čaká. Potom sa mi ešte niekoľkokrát snívalo o smrti a vždy to boli nepríjemné, silne emotívne skúsenosti. Dodnes mi nie je príjemne pri predstave, že by navždy zaniklo všetko, čo ma tvorí - nielen to zlé, ale aj to dobré. Never tomu, že život budeš opúšťať so stoickým pokojom a zmierená so všetkým. Pud sebazáchovy, bez ktorého by evolúcia nebola možná, nám začne pred smrťou premietať všetko, čo sme ešte nestihli a nedokázali a čoho sa vzdávame. Aspoň v mojich snoch to tak bolo. Na druhej strane, párkrát som bola vo sne taká zúfalá, že som tieto veci vôbec neriešila. To však bola smrť z akútneho zúfalstva a nie z chronickej nespokojnosti.
Ale človek môže byť otrávený, znudený a sklamaný životom už v mladosti. Človek je taký starý, na koľko sa cíti. Ja síce v profile píšem, že si pripadám na 16, ale niekedy mám zase pocit, že som chodiaca skamenelina a že som už o poriadny kus prežila čas, kedy bolo pre mňa najvýhodnejšie umrieť. Život je predstavenie, na ktoré si lístky nekupujeme, ale dostávame ich zadarmo. A presne podľa toho to aj vo väčšine prípadov vyzerá. Siahanie po extra zážitkoch je jednoznačne od tých ľudí blbosť, no priznám sa, že čo urobiť pre zlepšenie života, to neviem. Viem len čo rozhodne nerobiť, ale aj to je dobré pre začiatok. Som ešte mladá a verím, že môj pocit staroby je možné "rozchodiť". Snáď to stihnem ešte do svojej fyzickej staroby.
Ako vždy: zlyhal ľudský faktor...
Inak ani byť nemohlo, lebo cirkev je tiež výtvorom ľudského rozumu. Aj Boh zlyháva, lebo človek stvoril Boha podľa svojho obrazu a podobia.
Kristus by si ani neprial aby si hádzal kameňom