Nezabúdaš :) Nemyslím že sa to dá

Menšie pohromy? Nuž pre život už bude jedno, či do Zemi narazí teleso veľkostí Marsu alebo nejaký balvan priemerom 200-300km. Ja beriem tretiu možnosť: že rodiaci sa život tie zrážky naozaj neprežil, ale vznikal znovu a znovu- kým sa okolitý Vesmír  neupokojil, až potom sa mu konečne podarilo usadiť natrvalo.

Priebeh o stratenom dieťati je síce poetický, ale pre porovnanie sa nehodí. Les, hoci aj plný zveri, jám a pod. nie je ani zďaleka tak nevhodné pre život prostredie, ako Zem na prvých etapách svojho existovania

Tým zázrakom som nemyslela to, že to bol zázrak v nadprirodzenom zmysle, i keď podľa mňa kľudne mohol byť. Zázrak je ale aj synonymum pre veľmi nepravdepodobný jav.

Extrémne dlhé časové obdobie je jedna vec, ale dôležitejšie je správnejšie načasovanie. Viacero vecí totiž svedčí o tom, že správne udalosti sa musia stať v správnych časových oknách. Napríklad, že vznik života musí prebehúť v období od 0,5 do 1,5 miliardy rokov od vzniku planéty (tie časy si len vymýšľam). Ak neprebehne, podnebie planéty vstúpi do nezvratného deštrukčného procesu. Takisto mutácia umožňujúca využívať kyslík musí prísť v období, kedy už je kyslíka dosť (môže samozrejme aj skôr ako píšeš, ale nepresadí sa), ale zase skôr, než sa všetky mikróby zadusia.

Okrem nepravdepodobnosti výskytu samotných javov vidím rovnako veľký problém aj v nepravdepodobnosti ich správneho načasovania.

Ale veď aj Zem prežila svoju katastrofu de luxe. A čo tá, pri ktorej vznikol Mesiac? To bola vraj zrážka s planétkou o veľkosti Marsu. Ale prišla veľmi skoro po sformovaní Zeme a preto bola dokonca ešte aj prospešná. Potom už prichádzali len menšie pohromy, ale zase, brať fakt, že ich život prežil ako dôkaz jeho odolnosti, je len jedno z možných riešení. Druhé možné riešenie je, že život mal proste neuveriteľné šťastie.

Keď sa malé dieťa stratí v noci v lese, kde je plno divej zveri, hlboké jamy a podobne, a ráno sa nájde živé a zdravé, svedčí to snáď o veľkej odolnosti dieťaťa?

Súhlasím s tým, že ak by na Venuši boli organizmy, schopné viazať kysličník  uhličitý, nemusela skončiť tak zlé. Aj  Zemi koľko raz veľa nechýbalo, aby skončila ako Venuša, alebo opačne-ako veľká snehová guľa. Tomu, že tak sa nestalo, vďačíme nesmiernej odolnosti a prispôsobivosti života. Ale aj tomu že behom tých  posledných miliard rokov na Zem už nepadali v hojnom počte telesa podobne tomu, čo vytvorili na Marse jamy menom Hellas Planitia alebo Argire Planitia. Keby sa niečo také prihodilo, životu nepomôže  hocijaká  odolnosť. A je to iste, že počas prvých miliard rokov existovania života niečo také sa muselo stať opakovane. Stačí sa pozrieť na Mesiac. Jeho "moria" sú rozsiahlymi  plochami stuhnutej lávy, čo sa vyliala zrejme po náraze väčšieho telesa spred 3 miliardami rokov. Stop po nárazoch viac ako dosť, stačí spomenúť kráter "Mare Orientale " s priemerom 965km alebo panvu vedľa neho-ta má priemer až 2550km. Ešte ráz podčiarknem, že teleso, ktoré vyhubilo dinosaurov, zanechalo kráter s priemerom 240km.  Pritom Zem kvôli väčšej hmotností musela byť vystavená ešte väčším útokom z kozmu ako relatívne malý Mesiac. 

Krásna básen...podla mna ani chyby nemá :D

Ono na žiadnu otázku (s výnimkou abstraktnej matematiky) nikdy nebudeme vedieť 100% odpoveď už len z princípu nedokázateľnosti objektívnej reality (t.j. že niečo mimo mňa naozaj existuje).

Podobne to vidím i ja len by som to nenazval zázrakom, skôr nepravdepodobným javom.

Taktiež vznik vhodnej mutácie na spracovanie kyslíka možno nebol až tak zriedkavý akurát sa nepresadil kým toho kyslíka nebolo dosť.

Pri zaladnení sme asi mali na mále ale opäť je to možno len otázka času kým sa prelomí za predpokladu aktívnej vulkanickej činnosti (vyvrhnutí skleníkových plynov).

Ako celok by to možno nemusel byť až tak nepravdepodobný proces ale len proces vyžadujúci extrémne dlhé časové obdobie aby sa zrealizoval.

Prvé fotosyntetizujúce organizmy kyslík nedýchali. Produkovali ho ako odpadový produkt, napokon, ide o veľmi toxický plyn, ktorý vo vysokých koncentráciách zabíja aj človeka. Toxický, lež zároveň nevyhnutný pre vznik eukaryotickej bunky a zároveň aj mnohobunkovcov, ktoré by anaeróbnym spôsobom (ktorý bol prvý) jednoducho nemohli získavať dosť energie pre svoje telá.

Premena prokaryotov na eukaryotov bol skutočne udivujúco pomalý, miliardy rokov trhajúci proces. Z toho však ľudia zvyknú vyvodiť mylné závery. Veľa vedcov, astornómov bez znalostí biológie si myslí, že to, že život na Zemi vznikol tak krátko po jej sformovaní, zanmená, že vznik života asi bude niečo jednoduché. Ale to, že väčšinu svojej existencie stagnoval život na prokaryotickej úrovni zase pripisujú tomu, že premena života na eukaryotickú formu je na vzniku inteligentných foriem to najťažšie. Preto predpokladajú, že život na bakteriálnej úrovni bude vo vesmíre bežný, zatiaľ čo jeho vyššie formy nesmierne vzácne.

To je ale podľa mňa unáhlený záver. Rýchly vznik života nemusí znamenať nič iné ako to, že neskôr by už proste život vzniknúť nemohol. Ak by zmeškal krátke okno, počas ktorého vznikol a začal pôsobiť na podnebie planéty, spustil by sa deštrukčný proces vedúci k vytvoreniu so životom nezlúčiteľných podmienok, aké teraz panujú na Venuši. To, že je Venuša bez života nemusí byť následok jej podnebia - naopak, to, aké má podnebie, môže byť následok toho, že tam nevznikol život! A zase, počas tých 2-3 miliárd rokov, čo evolúcia zdanlivo stagnovala, sa len pracovalo na vytvorení vhodných podmienok pre eukaryoty, na vytváraní kyslíkovej atmosféry. Vytvoriť na Zemi kyslíkovú atmosféru bol veľmi zdĺhavý proces. Ale keby nebolo šťastnej mutácie, ktorá umožnila orgnaizmom kyslík využívať, boli by sa naši drahí prokaryotickí predkovia všetci otrávili kyslíkom a vyhynuli by. Opäť šťastná náhoda! Nie je tých náhod už trochu priveľa...? A takisto globálne zaľadnenia... podľa niektorých teórií nevyhnutný predpoklad vzniku kyslíkovej atmosféry, ale takisto mohli skončiť vyhynutím všetkých foriem života na Zemi. Tomu, že sme tu nevďačíme len jednému, ale mnohým zázrakom.

Vek prvých stromatolitov sa odhaduje na 3,45miliard rokov. Boli to baktérie, čo sa živili fotosyntézou. Dýchali kyslík. Schopnosť sa meniť a vyvíjať je podľa mňa základnou vlastnosťou živej matérií, bez ktorej by jednoducho zostala neživou hmotou. Takže museli byť veľmi závažné dôvody aby evolúcia tak dlho stala prakticky na mŕtvom bode.