Budem stručný, páčilo sa mi to a oslovilo ma to. Hlboké myšlienky podané krásnymi slovnými spojeniami. Úžasné.

Ďakujem za pristavenie. Rozmýšľala som, že svoju odpoveď zhrniem pod záverečný komentár, ale napokon som sa rozhodla, že bude fajn rozpísať to jednotlivo.

Som rada, že sa Ti páči môj štýl - to je u mňa jedna z vecí, na ktorú sa názory ľudí rôznia. Je  príjemné vedieť, že môj humor a spôsob rozprávania sedia aj niekomu, kto ma nepozná osobne.

Ku kritike asi toľko, že beriem, niektoré vety sú dlhé a krkolomné. To človek zistí po čase, keď sa mu to odleží. Toto už bude pomaly zaváňať prvými preležaninami. Takže bude vhodné sa k tomu vrátiť a poupravovať. Vďaka za postreh. ;)

Máš pravdu, dieťa sa dá zaobstarať aj bez toho, aby Ti po byte 20 rokov chodil nejaký chlap, stačí, keď je takýto biologický otecko dostatočne prachatý, aby vás až do 26. roku potomka zasypával štedrými alimentmi. (Zlatokopky sa správajú takto.)
Normálna žena však popri túžbe po potomstve, ktoré by ju na starobu doopatrovalo, sa snaží poskytnúť budúcim deťom aj kompletnú rodinu. Sem-tam na to využije aj ženskú diplomaciu či lesť. V láske je tolerovaných oveľa viac spôsobov správania, ako napr. v obchodnom styku. 

Krásny príspevok o desiatich rokoch snaženia a neustálom napredovaní za svojím snom, ktorý sa neskôr stal skutočnosťou. Taktiež obdivujem tvoju trpezlivosť a odhodlanosť nevzdať to a stále sa k danému románu vracať a neustále s ním pracovať. Som toho názoru, že trpezlivosť je základným koreňom dobrého spisovateľa. Potom je samozrejme určitá dávka talentu a nakoniec tréning a neustála práca na sebe.

Som ti vďačný za tento článok, pretože motivuje človeka k tomu, aby sa nikdy nevzdával. Ja osobne sa vždy rád vrátim k svojej staršej tvorbe, pretože spolu s ňou sa navrátim aj do starých čias a zároveň zistím, či sa moje písanie zlepšuje, alebo stagnuje.

PS: K tomu, že po vydaní tohto románu, si očakávala ešte väčšiu dávku motivácie do písania a namiesto toho prišla kríza mám vysvetlenie. Každý úspech posúva tvoje nároky na sebe samú stále vyššie a vyššie. A tak je nakoniec vždy ťažšie a ťažšie byť spokojný s výsledkom – či už je príbeh len v hlave, alebo na papieri.

Každá ďalšia časť bola zaujímavejšia a aj záver sa mi páčil. Mňa osobne tretia a štvrtá časť bavili najviac a najlepšie sa mi čítali. Dej mal spád a príbeh krásne plynul. Taktiež chválim začiatok tejto časti, ktorý bol podobný ako začiatok celej poviedky. Ja to hodnotím asi ešte kladnejšie ako predošlí enigmáci, dal by som tomu 8 bodov z 10.  

Vyjadrím aj trochu kritickejšie postrehy, nie za cieľom niečo haniť, ale možno s niektorými z nich budeš súhlasiť a pomôžem ti tak stále sa zlepšovať. Samozrejme sú to moje subjektívne postrehy, každý to môže vnímať inak.

Miestami sa mi zdalo, že Bree má trochu neucelený charakter, najmä v tejto poslednej časti pôsobila chladnejšie a omnoho sebavedomejšie, ako doposiaľ. Dej a celkové vystavanie príbehu bolo skvelé, ale osobne mi celkový dojem z tejto poviedky ubral práve fakt, že som sa za celú poviedku nedokázal vžiť s Bree, a tak som poslednú scénu, kde jej hrozila smrť neprežíval asi tak, ako by si si ako autora priala.

Po dočítaní celého diela, by som povedal, že v druhej časti, kde sa Bree a Leith rozprávajú o spoločnosti ich sveta a mocných, je táto pasáž zbytočná, pretože z pohľadu celej poviedky, nepotrebujeme poznať systém tohto sveta. Aspoň pre mňa to nebolo potrebné. Skôr by som tam dal nejaký rozhovor, kde by sme sa dozvedeli trochu viac o Bree, o jej detstve, kde vyrastala, v akých podmienkach atď. Vo svojom komentári v druhej časti som taktiež spomínal, že chlapec Vinod podľa mňa mohol trochu inak reagovať na príchod Bree, neskôr som si tú nereakciu vysvetlil tým, že si jeho charakter chcela vytvoriť inak, ale keďže si ho v ďalšej časti zabila, možno by bolo lepšie, keby tam prejavil city zo straty matky, aby sa trochu viac priblížil k čitateľovi, a tak by jeho smrť možno pôsobila trochu viac emotívnejšie.

Ale ako hovorím, bavilo ma to, príbeh mal spád, zaujímavé rozuzlenia a teším sa na ďalšie takéto krásne kúsky od teba.  

Výborná časť, smrť chlapca ma prekvapila a celá časť mala výborný spád. Nemám čo vytknúť :) Výborné.

.

Druhá časť bola tiež dobrá, trochu ma zbrzdila druhá kapitola, kde sa rozprávali Leith a Bree, tam to tempo trochu upadlo, ale potom sa to opäť rozbehlo a bolo to super. Dovolím si ešte jednu poznámku: Keď ten chlapec, Vinod, zbadal Bree, očakával som, že si bude myslieť, že je to jeho matka, keďže sa na ňu má podobať. Aj keď sa dopočul, že jeho matka zomrela, predsa len, človek takým veciam ťažko uverí, najmä keď sú to len nejaké správy zďaleka. Neskôr som si túto nereakciu vysvetlil tým, že žije vo svete, kde sú aj tí dvojníci a že na svoj vek má byť vyspelejší. Táto reakcia by asi trochu pozmenila jeho charakter.

Mám rád fantasy a aj tento úvod poviedky ma chytil. Obľubujem poviedky, kde nie je zdĺhavo rozpisovaný začiatok, ale príbeh ťa rovno vhodí do deja, tak ako sa to podarilo práve tebe.  

Tvoj štýl sa mi páči a ja osobne vyzdvihujem aj druhú kapitolu tohto príspevku, kde si vhodne zvolila podanie príbehu vo forme dialógov, aby sa tak zachovala dynamika deja. Príbeh ma chytil a dúfam, že aj ďalšia časť bude zaujímavá.   

Zapojím aj trochu kritickejší postreh. Niektoré vety boli trochu zložitejšie formulované a zišli by sa preštylizovať, pretvoriť na kratšie, ale prehľadnejšie. Príklad: „Vieš, čo máš robiť,“ uistil sa Kyros, podávajúc neveľkú obálku mladému mužovi, sediacemu oproti v prítmí jeho pracovne. Mladík prikývol. – Túto vetu by som ukončil za spojením mladému mužovi a pokračoval novou vedou: Mladík vystúpil z prítmia miestnosti a prikývol – alebo tak nejak, prípadne by som proste zvyšok vety vynechal.

PS: Dávam 5 hviezdičiek J