Som človek zmätený.
Predčasne sotený do sveta, ktorého fungovanie nedokáže pochopiť.
Nie všetko sa dá chápať.
Rozpoltený medzi túžbou a realitou, uväznený v zradnej sieti naivných predstáv o živote.
A predsa túžim žiť.
Hoci žiť znamená vstúpiť do močiara, cítiac, ako mi chladná voda oblizuje stehná.
Ako ma zradné vody trasoviska ťahajú ďalej a ďalej od brehu, v snahe celkom sa ma zmocniť.
Potom ma močiar prehltne a obklopí ma tma.
A možno keď sa prebudím z omráčenia, zistím, že som to prežila.
A možno brodiac sa dnom uprostred kalných vôd stretnem ďalšiu bytosť.
Ktorá dokázala prežiť.
Možno ich tam budú tisícky.
A možno sa zmeníme na pirane.
Nájdeme žraloka a roztrháme ho na kusy.
A nebude viac v močiari žraloka.
Bude plný piraní.
Comments
Pridať nový komentár
Súhlasím s Bielou vranou. Blbé komentáre na slová, ktoré majú zmysel.
A možno občianska vojna v Líbyi prerastie do svetovej vojny a všetci do roka pomrieme.
a možno to nebude trvať ani rok...
Všetko to závisí od kvality žinčice
Alebo od množstva múky v párkoch
Blbé komentáre na celkom serióznu vec. Je tam zmysel, hlboký ako spomínaný močiar. Všetci vstupujeme do močiara tohto sveta čistými a nepoškvrnenými. Ale potom zistime, že musíme zabíjať, aby sme prežili. Cesty späť niet, a tak zabíjame. Predovšetkým seba. Svoje čiste JA.
Veľmi výstižná skica, ani jedno slovíčko nazvyš. Ani odstrániť, ani pridať. To sa Ti podarilo.
Ďakujem :)