zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme
žiaden vietor...
Viac o autorovi
Všetky príspevky od autora
štverám sa k tebeobaľujúc zmysly peľomv pritesno obopnutom nádychušeptáš údolím pomedzi polia sú tvoje...pnutia brázd v jedinom bodevlhkosť vyzrážaná z podstatyaj pokojkeď je zem sýtaje to hrapočkajkým odumriem
no to iba kôrnatiem načúvaním stromov keď šeptajú ako chutí zem v jeho pospletaných halúzkach ma hľadaj celkom na dne v roztrúsenom páperí tam kde rozospatý pokoj lieči brehy hlboko v mojej krajine
na obrus tradične bielo ustieľa ruky /bez vône domova kávy chleba bez akýchkoľvek vôní/ nahotu z rozpáraných pliec namotá do pier hlbšie ako včera pár stehov a potom do Rúk ustelie sa celý...
mávala záhradu plnú lúčnych kvetov dôvernosť schúlenú v kolienkach tráv zastal vždy pri bránke hlavu jej plietol pootvor zľahka len o pár stebiel rosou z nevädze a…
spí vdychujúc po bradu vyhrnutý deň obrázky sfúknuté z vláskov hádaj čo je to netuším desí ma neuchopiteľné vzďaľujúce sa každým snom spi spletiem sieť z prstov písmen právd a bdieť…
nekričím to len stromy vyplašili vietor čo placho vkĺzol vtákom pod krídla tíšia dážď do nepríčetna podráždený zemou každým mávnutím načrtnutý priestor v rozpätí slov medzi mnou a Ním vynesú vždy o trochu hlbšie nekričím len rozťahujem ruky na doraz a načieram...
naberieš si ma medzi prsty
a rozotrieš
ešte kým sa smejem
kým vpúšťam do záhrady dážď
ráno čo ráno
odkrývam steblá
hltavo pijem rozliaty pokoj
kým ma rozmrvíš
a ja raz prerastiem Tvoje dlane...
v bezmocnej nedôvere
mĺkvo
naťahané brázdy
a neha
vytláčaná z preliačín
prsty vkladám do rán
v údive
odrazu prázdny
skúšaš ma vyhladiť do strán
dúfajúc
že naznačím
a ty
mäkko vsiakneš...
zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme…
počítamna dvapo nich ďalší krok zachytiť rytmuschvenieorchideu vo vlasoch a... krok sem dva a tri raz-dvatris vypätímale predsa zrazu mi gramafón strhne ilúziupritisnem lícetesne k tvojmu lícu kým celkom zožltneskôrnež k tretej dobepridámdruhú palicu kladiem ťa previnilo na stôlodpusťuž ti nestačím…
Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť
Oči prezrádzajú emócie. Pohľadom do očí vidíme radosť, smútok, strach, sklamanie.
Nie je to znepokojujúce? Pozorovať človeka, ktorý vám vraví, že je v šťastný, no pritom jeho oči prezrádzajú opak?
Pohľadom do očí sa dostávame pod kožu druhému.
Oči sú jedinečné, pomocou nich vnímame. Máme svoj…
Šťastie zvláštne to slovíčko. Čo pre mňa znamená šťastie? Šťastie je mať milujúcu rodinu, byť zdravý, mať pocit bezpečia, venovať sa záľubám ktoré mňa bavia a duševne napĺňajú, mať pár pravých kamarátov a mať kde bývať toto je moje ,,gro“ čo si pod šťastím predstavujem. Viacerí ľudia šťastie…
Aj po prekročení dekády práce s deťmi, žiakmi, či študentami neustále premýšľam, akým učiteľom som… akým by som chcel byť… alebo akým by som mal byť a… Prečo?
Nie je to kratochvíľa, ani utápanie sa, ani bezuzdné filozofovanie, ale dôležitý pohľad do zrkadla a hľadanie správneho smeru na ceste. A…
Už viac nechcem cítiť trápenie,
Chcem behať po letných lúkach
A nie kráčať v búrkach,
Cítiť nadšenie.
Bolo by spasenie,
Nežiť už v tých mukách
Prečo by sme mali byť zviazaní v putách
Chcem znovu zbíženie.
Buďme voľní, bežme
Neobzerajme sa späť
Slnko je už na obzore, niet cesty späť…
...alebo Ako sa zo škaredého káčatka nakoniec celkom obstojná labuť vykľula.
Po dlhšej dobe som prijala výzvu upiecť tortu. Teda upiecť tortu pre niekoho iného, než príslušníka našej domobrany. Upiecť tortu pre niekoho iného znamená, že by tá torta nemala vyzerať ako Quasimodo.
Si na materskej?…
-keby si sa vrátila do minulosti a mala šancu spýtať sa otázku, čo by si sa spýtala?
tak znela otázka,
pre niekoho ľahká, no pre mňa to bola porážka.
v hlave mi napadlo milión nezodpovedaných otázok,
bolo to ako prekonať nekonečne veľa ťažkých prekážok.
-odídeš?
a nikdy už neprídeš..
-čo je…
Comments
Pridať nový komentár
To je nádhera! Obdivujem ťa, ako dokážeš písať poéziu. Všetky tvoje verše sú veľmi citlivé, až mi to zovrie srdce... zakaždým. Naozaj krásne.
to si nezaslúžim, ale ďakujem
vedieť tak písať poéziu, ako ty prózu :)
dúfam, že sa ti darí..
pri konci ma dokonca zamrazilo a nebolo to preto, že by mi bolo zima. Fakt úžasné. Tvoje verše nikdy neobídem.
Zuzana
Už nechcem počuť, že si niečo nezaslúžiš. Zaslúžiš, a právom! Ja nikdy nehovorím niečo, čo si nemyslím alebo čo necítim. A pri tvojich básňach prežívam hotovú rozprávku... samy sú úprimné, cítiť to z nich - na nič sa nehrajú, skrátka ohúria tou svojou skromnosťou.
Písať poéziu ako ja prózu? :D:D bože môj... :D
Či sa mi darí? ... nooo ani nie :D (v písaní teda určite nie, mám pocit, akoby som to celé zabudla), ale ja si z toho nič nerobím ;D
ďakujem, Zuzka :)
skromné? práve mi začalo pršať do nosa :)
Neverím...