Nedýchaš mi na krk, už to viem dlhší čas. Rozmýšľam, či mám začať naposledy spomínať, alebo zachovať chladnú hlavu. Ale ja neviem čo to je – byť chladná.

Mal by si klamať lepšie, alebo sa radšej nenarodiť. Možno by si mohol oklamať aj sám seba, že miluješ mňa a nie tú nehrdzavejúcu, starú známu... a tak, keď pozriem na tvoju fotku, sfúkne sa mi Zemeguľa. Skurvene ma z toho pichá v aorte. Prichádza čosi ako in/frakt.

Dokážem dlho sedieť v kresle a dívať sa na jedno a to isté miesto. To mi fakt ide (smajlík). Som dataprojektor; retrospektívu svietim spamäti. Vravím si: Dataprojektory predsa neplačú, veď by sa posrali.

Mám kŕče v tvári a zaťaté lícne kosti; robíš všetko a mne z toho ide vybuchnúť vnútro, cítim, že už tú tmu neudržím ani na kraji, rozplačem sa a zoskratujem.

Zhasol si mi heliocentrickú sústavu.