„Všetky veľké duše sú zdobené jazvami utrpenia.“ arabský učenec

Už je tým, kým ho zvali od mala.

Na tie roky chôdza je príliš pomalá.

Nikto vôbec netuší,

aké jazvy má na duši.

Koľko už uplynulo liet,

od vtedy, čo chcel sa dotknúť mojich pier?

Nikto vôbec netuší,

aký nepokoj mám na duši,

odkedy sa stratil v šíry svet.

Čo sú roky, týždne, dni a hodiny?

Čo je to za chlapa, ktorý z vrchov sleduje život uprostred doliny?

Nikto vôbec netuší

ako páli na duši

pohľad spoločníka samoty.

Kto mu dovolil takto žiť?

Odkedy slaboch máva silné meno?

Nikto vôbec netuší,

aká nešťastná som na duši, keď zaženiem ho do rohu

a on v tom rohu nájde oporu.

Takých ako on už veľa krát už vysmial svet!

Takých ako on už mnoho ráz zaživa pochovala vlastná krv!

Nikto vôbec netuší

aký strach mám na duši,

keď po toľkých chorobách a pádoch

má viesť klan.