Vietor dvíha lístie do širokých kruhov,

po daždi slnko srdce teší dúhou.

A tam niekde v aleji ukrytá

sedím. Vlastnou vášňou opitá.

Všetko nezmyselné je pre mňa zmyselné,

ruka v ruke, srdce srdcu verné,

pred kráľom dieťa hladné, biedne.

Sedím ukrytá v aleji, v uličke,

na dlani mi sedí vtáčatko maličké,

cíti u mňa bezpečie

a vie, že mu nepoviem: Nie.

Neohrozené, zavinuté v jednoduchých šatách,

nechce byť zavreté v klietke zo zlata.

Moje malé vtáča...

Hladím perie, snažím sa vyčítať osud.

Či niekedy vyletíš tam, do sveta oblúd?

Už som si ťa našla, chcem ťa aj ochrániť,

chcem si ťa pred svetom, pred zlými ubrániť.

Ktovie ako bolelo to, keď si padlo z hniezda.

A možno si nepadlo, možno priniesla ťa hviezda...

čo zhodila mi ťa rovno do náručia.

Tak zroď sa do slobody, vtáča, nie do otročia!

Keď sa z teba raz stane dravec,

snáď spomenieš si na mňa ako jednoduchý pevec,

a ako som ťa ja zavinula do svojho rúcha,

vráť sa raz, nech počujem, že ti srdce búcha

a potom aj na krídlach ma, silný, odnesieš.

Kam? To ty sám vieš.

Možno do lesa k inej aleji,

nech tam ja, alebo mne niekto život zachráni.

Moje vtáča, existuješ vo mne,

ja siahnem tam do hĺbky, hlavy k sebe skloňme,

viac už neodlietaj, nenechaj ma zúfať,

nenechaj ma prázdno duše za každým si plátať!

Si moje šťastie, môj osud padajúci z neba,

vo víre viery, čo viac k tomu treba?

Si pre mňa záhadou; najprv vtáča, neskôr orol,

zhmotnenie sily, pochodujúci prápor

a zároveň krásna jazva slabosti,

vdýchni mi ten život plný cností...

Ty moje vtáčatko,

s hebunkým páperím, pohľadom hladkalo,

zosobnenie lásky, toho, v čo chcem dúfať,

aby som už nikdy nemusela zúfať.

Si moja časť rozplynutá dostratena,

život s tebou je voľba, je to zmena.