Každý z nich vo vlastnom svete

žije si svoj nesplnený sen,

každý v inej realite,

o okolie čistý nezáujem.

Jak hviezdy vo vesmíre,

každá na tisíc míľ vzdialená,

na pohľad pritisnuté,

no tak ďaleko od seba.

V očiach svieti len mdlý svit,

tváre celé pohasnuté,

hviezdnej žiary niet v nich,

ich luna o chvíľu za obzor zapadne.

Z tváre im už svieti

len odrazený jas,

je v tom skoro každé z detí,

samy sú už len sťa mesiac.

(Ktorý svetlo nevydáva,

len odráža a nasáva.)

     Miesto sietí súhvezdí

alebo tých na hranie

trávia čas v neviditeľných

sieťach, čo každá oblohou vanie.

Majú vlastné Slnká,

stredy každej galaxie,

chvíľu bez nich nik nevynechá,

za skutočným Slnkom sa nik neobzrie.

Ako útok z Marsu

šíri sa táto (ne)viditeľná nákaza,

o chvíľu ju všetci dostanú

a tvária sa, že o tom vôbec netušia.