Každý z nás aspoň raz za život túžil byť niečím iným. Túžba. Odhodlanie podstúpiť riziko – a aj keď možno len na chvíľu – utíšiť smädnú dušu. Presne tak, ako hrozivý vlk, prihovárajúci sa sŕňaťu:

„Kiežby som mohol byť ako ty,“ vysloví vlk, vystupujúc z tmy. Toto sŕňa pozoruje už celé týždne, no nedokáže ho uloviť – jeho hnev slabne.
„Prečo by si chcel byť slabý?“ sŕňa cíti strach, no neujde.
„Nebol by som len slabý. Bol by som nevinný, krásny, jemný...“
„Prečo by si si prial také prekliatie?“ sŕňa už nepociťovalo strach, len zmätok. Je učené báť sa vlka, nie snažiť sa mu porozumieť.
„Prekliatie?“ vlk takmer odfrkne, jeho oči sa zablysnú. „Veď to je čistá dokonalosť. Ty si čisto dokonalé stvorenie. Ľudia ťa milujú, nikto sa ťa nebojí, nie si monštrum ako ja...“
Sŕňa postrehne jeho nepokoj, nerozumie. „Ale som ľahko uloviteľná. Nechceš byť korisťou...“
Vlk sa už ďalej neovládne a na sŕňa zavrčí: „Chcem byť jemnosťou. Už nechcem byť tým hnevom, tým strachom. Svoj život chcem jednoduchý a krásny. Chcem behať po poliach, letných lúkach, schovávať sa v lístí... Chcem, aby sa na mňa ľudia pozerali s ľútosťou, s pokojom, s nehou. A aj keby ma mali na druhý deň zostreliť, chcem byť tebou. Chcem byť dokonalý...“

Nastalo ticho. Slová doznievali vo vetre. Sŕňa ustúpilo, čudujúc sa. Hľadí na vlka – navonok mohutného a silného, no vnútri slabého. Kde sa to berie v takom ohavnom zvierati... tá túžba... tichá túžba stať sa niečím lepším.
Sŕňa pozdvihne hlavu, zahľadí sa na vlka a pokojne odkráča, chápajúc, že jediným prekliatím, ktoré obaja v sebe nosia, je ich hlasná, smädná duša.