Dievča mladé, šikovné,
aj v upršaných dňoch vždy veselé.
Tichá, iná než ostatní,
„Hlavu hore, hrudník vpred,“ — tieto slová jej chýbali.

Sama po škole kráčala,
v to, že si ju nik nevšimne, verila.
Aj keď vyčnievala ako sivé káča z dokonalého davu,
v sebe ukrývala pochvaly hodnú krásu.

Mladík láskou neobdarený sa na chvíľu na ňu zahladí,
och, ten jej úsmev mu žiaľ zahalí.
Láskou oklamaný už bol,
rozum bude hlásiť srdcu boj.

Na dobré sa dlho čaká,
srdce mladého junáka sa ľaká.
Dievčina mu padla rovno do oka,
bojí sa, že urobí z neho otroka.

Predstava o láske — čistá hrôza,
veď jeho srdce vypĺňa prázdnota.
No len krátky pohľad do jej očí každú noc mu ruší,
a on už tie hrejivé pocity v sebe neudrží.

Dievčina nepovšimnutá, chlapec smutný,
budúci zväz sľubný.
Na školskej chodbe sa začnú rozprávať,
ich duše sa potajme rozhodli bozkávať.

Jedno stretnutie, druhé, tretie —
ich nekonečné rozhovory, hrejivé dotyky boli viac ako len randenie.
Ona — žiar ako Sírius v jeho očiach jasná,
a jeho srdce v jej nežných dlaniach jasá.

Lenže nepriazeň hviezd je ich prekliatie,
po teplých lúčoch príde zatmenie.
Hádky ako letné búrky sa čoraz častejšie dejú —
dokedy to ich srdcia znesú?

Zrazu čelia dospeláckej otázke:
zostať či nie — v mladej, nevinnej láske?
Držať či pustiť do hĺbky srdca zaryté korene?
Obaja sa strachujú, ako to len dopadne.

Sľubov si zviazali veľa, keď netušili, že príde nečakaná skúška.
Pána Boha prosia: kde len môže byť tá odpoveď vrúcna?
Bez seba žiť nechcú — taká je pravda krutá.
Žiadostivá Eris po obláčkoch odcupká...

Takto to ďalej nepôjde,
na tom sa obaja zhodneme.
Mladí sa trápia a po dlhých nociach si len vravia:
„Čo si len počneme? Žeby to až do konca zvládneme?“

Noci chladné — no stále čas na rozjasnenie.
Ich srdcia sú spletené, láska nevyhasne.
Uvedomili si, nech akokoľvek svoju milosť rozkolíšu,
hlavné je, že nikdy od seba neodídu
a mladú večnú lásku naveky neodpíšu.