Lady Eleanor sa s nechuťou pustila do raňajok. Chlieb bol čerstvý a voňavý, šálka čaju jej upokojila žalúdok. Stále však myslela na Mirandu. Bola to zlá, nevzdelaná a nevďačná osoba. Začala znova uvažovať o tom, či rozhodnutie odporučiť Mirandu svojej sestre, bolo správne.

Vstala, utiahla si župan a prešla k oknu. Ďalší pekný jesenný deň, pomyslela si. Odstúpila od okna a začala s prezliekaním. Nečakala, že jej Miranda príde pomocť, a keby aj prišla, poslala by ju preč. Pomaly sa teda obliekla a zišla do pracovne, kde ju už na stole čakali sobotňajšie noviny. Roztvorila ich a listovala, nevnímajúc, čo je v nich napísané. Musela sa pripraviť na príchod svojej sestry. Nevedela, čo jej povie a ako ju znova bude musieť požiadať o pomoc. Nenávidela svoju sestru tak, ako pes nenávidí reťaz. Vlastne ju ani nemusí prosiť o pomoc, pomyslela si. To dievčisko si to aj tak nezaslúži. Práve keď skladala noviny, ozvalo sa zaklopanie na dvere a vošla Delia. Niesla jej šálku čaju a sušienky. “Prepáčte madam, nesiem vám šálku čaju.” Položila podnos na servírovací stolík pri dverách. Čakala, kým ju pani vyzve, aby ju obslúžila. “Raz, keď som bola chorá, moja sestra ma prišla navštíviť v deň, keď bol u mňa aj doktor,” začala rozprávať lady Eleanor. Delia zostala stáť pri dverách a počúvala. “Pokým ma doktor prezrel, stála pred dverami do izby a čakala. Hneď, ako doktor odišiel, prišla za mnou do izby a bola sladká ako med. Nikdy som nemala rada jej falošnú tvár a neúprimné slová. A nemyslela som si to o nej len ja.” Oprela sa v kresle a kývla na Deliu, aby podišla bližšie. “Ležala som v posteli takmer celý mesiac. Doktor chodil za mnou takmer každý deň, aby zistil, či sa môj stav nezhoršuje. Jedného dňa mi porozprával o tom, ako stretol moju sestru v meste na ulici. Hoci vedela, že som veľmi chorá, ani slovkom sa o mne nezmienila, ani sa nazaujímala o môj stav. Doktor mi vtedy povedal, ako ho jej správanie prekvapilo. V deň, keď sa tu stretli v mojej izbe, zdala sa mu prívetivá a veľmi milá, dokonalá starostlivá sestra. No o pár dní na to, pri ich ďalšom stretnutí, pôsobila chladne. Vtedy sa mi úprimne priznal, že doposiaľ nevidel tak rozdielne povahy u dvoch sestier.” Pani sa odmlčala. Delia na to nepovedala nič, no o lady Dillonovej mala svoju mienku už dávno.

Panej nikdy nepovedala o tom, čo raz začula pri nákupe. Raz, úplnou náhodou stretla v krajčírstve lady Dillonovú a jej priateľku lady Crossovú, ako sa o lady Eleanor rozprávajú. Doslovne sa na nej zabávali. Lady Dillonová ohovárala svoju sestru ako panovačnú, senilnú starú babu, ktorá už nie je schopná ničoho, len sa sťažovať a rozkazovať služobníctvu a všetkým naokolo. Lady Crossová na to povedala, že keby ju náhodou stretla v divadle, ani by sa jej nedokázala prihovoriť, pretože jej ostrý jazyk už neraz narobil rozruch. Obe sa zhodli na tom, že nie je jedinej osoby, ktorá by tú starú babu mala rada. Delia sa vtedy náročky otočila chrbtom, predstierajúc záujem o vyložené baly látok, len aby ju lady Dillonová nespoznala. Až keď obe opustili obchod, mohla vybaviť to, prečo tam prišla.