Španielsko 1492

Bol sparný augustový deň.  V Palos de la Frontera sa vetrík opieral do karavel admirála Kolumba a tým, ako si ich pohupoval v priezračnej vode, rozvírili hladinu mora. Horúci vzduch vytváral nad prístavom vlniaci sa opar, preto sa mohlo zdať, že všetky domy, ulice, ostatné lode, ľudia, že to všetko je len klam. Nejaká fatamorgána.

Posádka pozostávajúca z deväťdesiatich námorníkov (z ktorých štvrtinu aj tak tvorili trestanci a ostatok slobodní ľudia, čo sa nechali zlákať na rozprávanie o domoch so zlatými strechami za oceánom), tridsiatich príslušníkov kráľovského služobníctva a známych sa zoskupovala na palubách lodí. Santa Maria bola najväčšia, vlajková loď a taktiež slúžila ako zásobovacia. Vedľa nej sa nežne hojdala menšia Pinta (čo znamená Maľovaná) a nakoniec miniatúrna Niña (Dievčatko).

Na pobreží sa tlačili ľudia. Deti, mamy, staré mamy, otcovia, celé rodiny,  priatelia členov posádky, zvedavci, robotníci a mnohí ďalší. Zdalo sa, akoby sa v prístave zišlo celé mesto. Niektorým sa na tvárach zračila spokojnosť, iným zvedavosť, ďalším obdiv, ba až bázeň. Z mimiky druhých sa zas dali vyčítať len pochybnosti, nedôvera, alebo vôbec nič. Podstata však zostávala rovnaká. Boli to obyčají ľudia v neobyčajný deň, na obyčajnom mieste, pri neobyčajnej udalosti. A každý chcel byť jej svedkom. Aby raz mohol vnúčatám rozprávať, že v ten deň, kedy Krištof Kolumbus vyplával do Indie, boli tam. Alebo aby mohli túto spomienku zavrhnúť.

S blížiacim sa poludním narastala horúčava a vzduch bol na nevydržanie dusný. Človek sa nešiel poriadne nadýchnuť. Napriek tomu posádka pracovala na lodiach usilovne a bez prestania. Nakladali zásoby jedla a pitia, dokončovali posledné prípravy, prekontrolovali každú loď a hlavne Santa Mariu, aby sa vyhli nehodám a nepríjemnostiam na mori.

Všetko musí byť dokonalé, tak, ako si to prial admirál Kolumbus. Nečudo. Veď na realizáciu svojho prevratného plánu čakal až sedem rokov a keďže jeho služby odmietol Janov, Benátky a aj Portugalsko, dnešný deň si právom zaslúži prívlastok Kolumbovho splneného sna. Šťastie mu zaprialo. Reconquista. Vlastne šťastie zaprialo celému Španielsku, keď sa spojenej armáde kresťanských kráľovstiev Kastílie, Aragónie, Navarry a Portugalska s pomocou pápežských križiackych vojsk podarilo dobyť Granadu – poslednú Maurskú pevnosť a oslobodiť sa tak od moslimskej nadvlády. Výprava do Indie, by mohla byť novým svitaním pre zjednotenú krajinu a ak sa podarí, prinesie zisk a prestíž.

Gonzalo Amistad narušil vravu ľudí v prístave svojím príchodom. Hrkotajúci, takmer rozpadnutý kočiar ťahaný vychrtnutým bielym koňom narobil taký hluk, že nebolo  možné nevšimnúť si ho. Zvedavé tváre najstarších i najmladších, všetky sa otáčali tým smerom. Gonzalovi sa rozbúchalo srdce. Nerád sa ukazoval na verejnosti a preklínal  každý okamih, keď bol donútený vyliezť von zo svojho domu. Skúmavé pohľady sa naňho len tak sypali, kdekoľvek sa zjavil. No bol predsa Krištofov priateľ a ten si prial, aby ho sprevádzal na výprave do Indie. Nemohol odmietnuť.

Gonzalo cez okienko na prednej strane koča vtlačil kočišovi do ruky drobné a otvoril si dvere. Ešte som v tieni, ešte nikto nehíka, pomyslel si a nervozita v ňom zintenzívnela. Vystrčil nohu v bielej pančuche, ktorej koniec zvýrazňovala elegantná čierna topánka s veľkou pozlátenou sponou v strede. Keby nevytvárala tej náhrobnej pančuche také kontrastné ukončenie, zdalo by sa, že z kočiara vystupuje kolík a nie ľudská noha. Prišla ďalšia, lenže nohy sa zeme nedotkli, lebo boli prikrátke a bolo potrebné povystrčiť trup. No to už bol problém a v momente, keď sa chcel Gonzalo kompletne vytiahnuť... vtedy to prišlo. Jeho obrovské telo napchaté do vo švíkoch praskajúceho oblečenia sa zaseklo. Pánty dvierok obkľúčené hmotou z tohto objemného telesa bolestne zavŕzgali a celý ten obraz akoby zmrzol. Zavládlo hrobové ticho. Bolo počuť len čajky. Šuchot ich krídel a zvuky ktoré vydávali. A ticho pretrvávalo. Gonzalo sa posunul o centimeter dopredu, ale nohy mu stále viseli nad zemou a zadok taktiež nemal položený na sedadle. Horšie však bolo, že celý kočiar sa prudko nahol na jeho stranu, čo pocítil aj kôň, ktorý znervóznel a podskočil z nohy na nohu.

„Vylez už konečne!“ zahromžil starý kočiš.

„Snažím sa!“ Odvrkol Gonzalo fufnavo. Kočiš sa obzrel. A keď uvidel, že Gonzalovi trčia z koča len hrubé nohy a zvyšok jeho tela je uväznený vo vnútri, s vypleštenými očami sa posunul na samý kraj koča, opačne od Gonzala, aby snáď svojou mušou váhou zachránil koč pred prevrátením.

„Prichádza admirál!“ Zvolal ktosi z davu. To bola Gonzalova záchrana, lebo každý sa ponáhľal preč a tým sa odvrátila všetka pozornosť od tohto trapasu. Hneď sa mu uľavilo. Bolo by ma treba namydliť, pomyslel si a takmer to aj vyriekol, no v tej chvíli sa mu konečne podarilo prestrčiť cez dvierka. Koč sa zatrmácal a Gonzalovi ostala pamiatka. Dierky na nohaviciach. Pohľad sa mu stretol s kočišovým. Vyceril zuby, aby zmiernil jeho hnev.

„Prečo len ľudia vyrábajú tie koče také malé...“ Prihovoril sa zmierlivým tónom. Kočiš sa mračil, až sa mu obočie takmer spojilo v jeden krivý pásik.

„Prečo Boh dopustil aby sa narodilo niečo tak tučné a potom to nastúpilo do môjho koča!“ Osopil sa naňho a za rovnakého hrmotu ako keď prichádzali, zmizol. Gonzalo zvesil hlavu a odvrátil sa. Rovno oproti nemu stál malý chlapček. Premeriaval si ho v nemom úžase. Bol tak ohromený, až zrejme celkom zabudol, že hlavná postava dnešného diania prichádza v koči na opačnej strane prístavu.

„Ahoj...“ Vydýchol Gonzalo utrápene a na pozdrav zdvihol tučnú ruku, ktorej dlaň pripomínala vemená prasnice, len bola otočená opačne.

„Mama!“ Chlapča sa s krikom bezhlavo rozbehlo a zmizlo v dave ľudí ešte stála pokrikujúc: Mama! Mama! A je to tu. Takto to dopadne vždy, keď Gonzalo niekam príde. Každý úkon v jeho živote je trapas, alebo sa ním prinajmenšom končí.

„!Dios mío!“ (Bože môj) Hlesol Gonzalo a šuchtavým krokom sa aj on pobral vítať admirála Kolumba. Myslel na to, ako sa teraz bude musieť pretláčať pomedzi ľudí a ako si budú šuškať a ukazovať prstami. V polovici cesty ešte k tomu zistil, že mu chýba klobúk. Spadol mu, keď vyliezal z koča a pravdepodobne ostal pohodený niekde na sedadle. Teraz je odhalené nie len jeho ohavné telo, ale i hlava. Ten Kočiš ho určite obradne spáli. Skoro som mu zničil majetok, napadlo Gonzalovi a mierne sa uškrnul. Lenže úsmev vzápätí zmizol, keď si uvedomil, čo je vlastne za príšeru. Plecia mu ovisli, hlava bez krku vtlačená do hrudníka... ťahal sa ako ťažká železná guľa, ktorú si väzni vlečú za nohou. Keby som bol ako taký Krištof, pomyslel si, všetci by si ma vážili, nik by po mne nepoškuľoval, neodvracal sa s hnusom v tvári... Ale Krištof má pravda aj inú postavu.

Krištof Kolumbus vystúpil z koča a mával ľuďom. V sprievode za ním stáli dvaja dobre stavaní šľachtici, ako ochrancovia. Prichádzali ďalšie a ďalšie koče, z ktorých postupne vystupovalo služobníctvo, Kolumbovi radcovia a pár priateľov. Gonzalo stál vzadu a díval sa. Bolo mu nepríjemné drať sa dopredu aby nakoniec mohol pózovať očiam verejnosti ako výstavný kus čohosi neprirodzeného. Počkal kým prejde na palubu aj posledné služobníctvo a s nimi nastupoval i on. Krištof si ho všimol hneď. Vlastne si ho opäť všimol každý. Či chcel, alebo nie, nedalo sa tomu vyhnúť.

„Zdravím ťa Gonzalo.“ Priateľsky ho potľapkal po bucľatom pleci. Gonzalo sa na pozdrav chabo pousmial. Až neskôr sa trochu rozhovoril.

„Ty Krištof, neviem či je to najlepší nápad brať ma na palubu. Dajte  mi teda posteľ niekde uprostred lode, aby sa neprevážila na jednu, alebo na druhú stranu...“ Obaja sa zasmiali. No Gonzalo to myslel smrteľne vážne. Keď si k tomu ešte spomenul na trapas s kočiarom, až ho striaslo. Ale tým sa Krištofovi radšej nebude chváliť.

„Neboj Gonzalo. Lodi ako Santa Maria neublížiš. Ver mi.“

„Nie som si tým taký istý...“ Zašomral Gonzalo. Krištof sa pozastavil a vážne sa naňho zahľadel. Vzápätí mierne zavrtel hlavou a pohľadom sa zavŕtal do Gonzalovej zmučenej tváre.

„Ty fakt priveľa sedíš doma.“ Skonštatoval.

„Pane,“ oslovil Krištofa vychudnutý námorník. „Prichádza kráľovná!“ Kolumbus sa strhol. Zbehol z paluby naspäť na pevnú zem a zaujal miesto pri svojej rodine. Gonzalo ostal v pomykove a tak sa šiel radšej ukryť do kajuty, aby kráľovnej neprivolal mdlobu. Iba v kútiku duše dúfal, že sa mu aspoň na sekundu podarí zahliadnuť jej obraz, nech si ho môže naveky vryť do pamäti.

Už z diaľky sa na slnku blyšťali dva zlatom vykladané kráľovské kočiare. Boli precízne zdobené rôznymi motívmi a výjavmi a niesli si so sebou z kráľovského dvora zvláštnu, tajomnú atmosféru. To zrejme preto, že vo vnútri sedeli kráľ s kráľovnou. Koče zastali. Medzi ľuďmi vládlo také napätie, že by sa dalo krájať.

Prvá vystúpila kráľovná Izabela a hneď na to sa k nej pripojil i jej manžel Ferdinand. Bol to nádherný pár. Nezvyčajný, no nie len tým, že mali obaja vysoké postavenie. Bolo v tom bolo čosi viac, nejaký vyšší zámer.

Izabela mala dlhé, svetlé kučeravé vlasy, ktoré sa na prudkom slnku ligotali, akoby aj tie majster potiahol zlatom. Vynikali čistotou a dokonalosťou. A ich vôňa... Gonzalo mal pocit, že sa doniesla až k nemu, aj keď kráľovnú pre jej bezpečie pozoroval z diaľky, z úkrytu. Mala oblečené honosné zelené šaty, ktorých sukne sa rozprestierali široko okolo nej. Pozorne tieňovaná sila zelených farieb vytvárala dojem, že sa človek díva na obraz, nie na skutočnú postavu. Kombinácie svetlozeleného až sivého saténu na tmavozelenom podklade sukieň dotvárali istý pátos, ktorý obklopoval rovnako celú Izabelinu osobnosť. Široké rukávy jej sčasti zakrývali jemné plecia. Driek mala pevne stiahnutý v korzete, no prsia jej pritom nevystupovali priveľmi do popredia ako iným vysoko postaveným ženám. I popri tom sa však v mužoch prebúdzala spaľujúca túžba dotknúť sa jej. Nedalo sa. Sálalo z nej čosi, čo aj keby mal kto kdejakú príležitosť, nemohol by na ňu siahnuť. Vystupovala z nej autorita, váženosť a česť a zároveň okolo seba šírila pokoj. Ako teraz... v tých zelených šatách.  

Ferdinand II. pochádzal z Aragónie. V krajine mal druhoradé postavenie, za Izabelou. Spoločne však ťahali za jeden koniec povrazu, spájalo ich spoločné myslenie a zámer urobiť pre Španielsko to najlepšie.  Teraz tu stáli preto, aby dali jednému z takých zámerov požehnanie...

Gonzalo nič nepočul, bol priďaleko, navyše zavretý v kajute. Spozoroval len to, ako kráľovná dáva požehnanie kľačiacemu Krištofovi a formálne sa modlí za celú výpravu. Všetko tam vonku stíchlo, snáď aj vtáky na chvíľu prestali lietať. Ako nepozorovaný účastník mal možnosť vidieť úprimnosť v mladej kráľovninej tvári a to ho akosi rozohnilo. Pocítil potrebu žiť, aj keď vyzerá tak ako vyzerá a konečne sa začal z výpravy tešiť. Oplatí sa to už len preto, že majú za kráľovnú tak krásnu a múdru ženu. Zvyšok ceremoniálu si prestal všímať. Opatrne, aby to priveľmi nezadunelo skĺzol na podlahu a ako malý chlapec, sníval o kráľovnej, o jej prítomnosti. 

1844 Južný breh Grand River 

Hunkesni sa prehadzoval na lôžku z bizónej kožušiny.

Polnoc, 71. deň plavby. Mrholí a v ovzduší jasne cítiť strach posádky pred búrkou, ktorý sa vznáša ako hmlistý oblak okolo celej lode preniká do jej škár, napĺňa trhliny. Na palube stojí jediný muž, v starodávnom čiernom plášti s trojrohým klobúkom na hlave. V kajute sa svieti, no nik sa neodvažuje vyjsť von, len tento jeden muž stojí na prove svojej lode ako prikovaný a nepohol by sa, ani keby ho mala zmiasť vlna. Jeho vzťah k výprave aj k plavidlu je zreteľne iný, ako u ostatných. Hunkesni to cíti, aj keď len vo sne.

Odrazu sa dvere kajuty otvoria. Vyjde tučný chlapík a mieri k mužovi na prove, ale šmýka sa mu, lebo paluba lode je navlhnutá a on s takýmto cestovaním zrejme nemá veľa skúseností. Nakoniec sa však dotacká k svojmu cieľu a kŕčovito sa zachytí hrubého dreveného zábradlia.

„Krištof,“ osloví muža stojaceho vedľa. „Chystá sa vzbura. Posádka je vyhladovaná, unavená a všetci sa boja...“

„Ja viem Gonzalo.“ Povzdychne Krištof a zvesí hlavu medzi plecia.

„Čo budeme robiť?“ Opýta sa Gonzalo.

„Je snáď niečo čo môžeme urobiť?“ Priateľ sa mu s malou výčitkou zahľadí do tváre.

„Vráťme sa.“ Navrhne Gonzalo.

„Daj mi ešte chvíľu." Namieta Kolumbus. "Musím nad tým popremýšľať. Vieš, nie je to také ľahké ako to vyzerá. O tomto som sníval snáď od detstva. Stať sa slávnym... Po siedmych rokoch ma veličenstvo konečne vypočulo! A teraz sa mám vrátiť so sklamaním? Čo ak je pevnina už blízko? Možno jeden alebo dva dni plavby? Pochop ma, Gonzalo...“

„Ja ťa chápem od začiatku, Krištof, len mám pocit, že posádka ťa nechápe. Z Palos de la Frontera sme síce vyplávali ako slávni dobyvatelia, no predsa, toto sú to len obyčajní ľudia, žiadni vyškolení námorníci. Zo dňa na deň sa  museli prispôsobiť monotónnym podmienkam života na lodi, nemôžeš od nich chcieť viac. Za to všetko čakali akúsi odmenu, ktorej sa im nedostáva. Chápem aj ich, aj teba.“

„A čo by si robil?“

„Popremýšľaj. Ja by som urobil to isté.“ Po tomto rozhovore sa tučný Gonzalo tacká naspäť do kajuty. Krištof zostáv sám a Hunkesni cíti, ako sa modlí k neznámym bohom.

„Tierra! Tierra!“ Huláka ktosi na plné hrdlo. Na palube sa strhne rozruch. Dve hodiny po polnoci sa z hmly kdesi v diaľke vynára pevnina. Ľudia na lodi sú ako vo vytržení, behajú z jednej strany paluby na druhú a žmúria do tmy. Krištof ďakuje svojim bohom. A potom pristáli. Konečne.

Vonku zúril vietor a jeho zradné, chladné paprče oblizovali Hunkesniho chrbát, až mu začalo byť zima. Strhol sa a prudko posadil. Už dlhé noci sa mu sníval jeden a ten istý sen, ktorého sa nemohol nijako zbaviť ani sa z neho nevedel násilím zobudiť. Poznal ho už takmer naspamäť, vedel si ho vyložiť, vedel, že je to dávna minulosť spred takmer 400 rokov, no nedokázal ho odohnať preč.

„Wašiču!“ Zašomral zlostne sám pre seba. Wašiču. Tak Indiáni nazývali belochov. Hunkesni odhodil teplé prikrývky a potichu sa vytratil z típí.