- Tomáš, Tomáško!
Malý šesťročný blonďáčik s priezračnými modrými očami, anjelskou tvárou a odzbrojujúcim úsmevom kľačí na zemi. Chodiť nechce. Oveľa radšej má kolená. Veľmi vážne berie do rúk najrôznejšie predmety a roztáča ich. Napríklad krúžok. Čím dlhšie a rýchlejšie sa točí, tým viac sa usmieva, ten pohyb v ňom vyvoláva nadšenie. Akoby jediný zmysel bol v ich vzájomnom kontakte, v priam mystickom spojení schopností točiť sa a roztáčať. Nikto nevie prečo to robí, prečo donekonečna uvádza do pohybu svoj umelý hrnček. Krátkym, rýchlym pohybom, v jedinom, takmer neexistujúcom bode. Fascinuje ho to.

- Tomáško, prestaň, všetko povylievaš!
Pravda, niekedy to robí aj s plným pohárom, nie naschvál, čaj rozliaty po stole nevidí.
- Nerozumieš, Tomáš!?
Na toto neodpovie. Vie sa nádherne smiať, srdcervúco plakať i neznesiteľne kričať, len rozprávať nie.
- Tak už dosť! Ty nerozumieš? Pozri, celý si mokrý. Nehanbíš sa?
Najskôr nie. Ale keď mu vezmú jeho obľúbenú hračku, zatína zuby a celý sa trasie a kričí... Vtedy je najrýchlejším riešením ústup. Nie najlepším. Tomáško však vie, čo zapôsobí a vytrvalosť má v tomto smere neprekonateľnú.
A potom voda, tá ho priam fascinuje. Voda v pohári, v umývadle, vo vani, kdekoľvek, len nech je správne mokrá, nech sa pod rukou rozprskáva do strán a nech unesie všetky tie nádherné farebné predmety, ktoré v jeho prstoch ožívajú. Kuchynku má zakáznú, do kúpelne môže len pod dozorom. Stačí chvíľka nepozornosti a ...
- Tomáško, už zase!? Baby, veď dajte naňho trochu pozor!
- Tomáš, poď sem!
Niektoré ruky sa ho dotýkajú iba zlostne, ale také ruky sa dotýkajú zlostne každého a všetkého; aj čerstvý ranný vzduch vedia premeniť na ťažký a nedýchateľný. No i takéto ruky dokážu znežnieť, ak sa dotknú Tomáškových vlasov.
- Tomáško, aha..no tak, vezmi si.
Tie ruky ešte cíti na zadku, ale koliesko má zázračnú moc.
Dievča na vozíku sa smeje, keď sa smeje on.
- Tomáš, ty si ale..
- Čo Zuzka?
- Nič..
Tomáš pozná ruky, Zuzka ich hlas.
- Už si sa dnes česala?
- Ešte nie. Ale..teta Jarka ma očeše.
- Teta Jarka tu dnes nie je.
- Príde, poobede.
- Dnes nepríde, mala nočnú.
- Aha..ale prečo potom vravela..
- Čo si zas vymýšľaš, Zuzana?
- Ja si nevymýšľam.
Naozaj nie, len tomu nerozumie. Dotýka sa vlasov; musí sa pritom predkloniť inak by to nedokázala. Chcela by sa očesať sama, ale vo svojich stuhnutých prstoch, nič neudrží. A tak znáša dotyky cudzích rúk.
- Tomáš, zase si tam? Čo som povedala, kde máš byť?
Lenže voda a krúžky sú oveľa príťažlivejšie.