Najnovšie komentáre
Ahoj. Super, že si po dlhom čase pridal aj prózu – čiže niečo, na čo sa môžem mrknúť aj ja. Poézia mi nikdy veľa nehovorila. Tak som si to prečítala. A, ehm...
...asi máš smolu, že k počítaču som sadla zrovna od knihy, kde som tiež čítala o zlomenom srdci a zrade hrdinu ženou, ktorú miloval. Takže nedá mi neporovnávať. A musím povedať, že toto Tvoje dielo mi v porovnaní s tým pripadá až príliš polopatistické. OK, snaha o pripomenutie toho, o čo na začiatku šlo v prvom dieli, sa cení. Napriek tom u myslím, že by sme rozpoloženie hlavného hrdinu pochopili aj bez viet typu „Nedokázal som už žiadnemu dievčaťu prejaviť skutočný cit.“ Nadbytočné mi pripadajú aj uvádzacie vety myšlienok, typu „Preháňalo sa mi hlavou.“ či „Hnali sa mi trpké myšlienky hlavou.“. Menej je niekedy viac. Na druhej strane, stále mám radšej priveľkú popisnosť a priamosť, než také „ťažké umenie“, že nemám ani šajnu, o čo v ňom ide.
Je to ale len môj názor, ktorý, ako som už spomenula, môže byť do veľkej miery iba dôsledkom nedávno čítanej pôsobivej knihy. :-)
A teraz trochu menej k dielu samotnému – už som to, myslím, aj písala pri prvom dieli – ale po prečítaní tohto som si opäť uvedomila, aké neuveriteľné mi pripadá, že si pritom čerpal zo skutočných zážitkov. Keď si ja spomeniem na svoj extrémne nudný život v Bratislave s prechádzkami po extrémne nudnom Sade Janka Kráľa, kde sa násilnícki grázli zjavia asi s takou pravdepodobnosťou ako Godzilla, začínam mať pocit, že ja som žila v nejakej úplne inej Bratislave. :-) Nie, nespochybňujem, čím si sa inšpiroval. Ja len, že toto je jeden z dôvodov, prečo veľmi, ale naozaj veľmi nemám rada slovenské prostredie. Moja skúsenosť je pri čítaní o tom príliš rušivá a bez ohľadu na autorovu snahu mi príbeh vyznieva neuveriteľne. Rozpor je silný.
Zastavím sa ešte pri odseku: „Žiadny priatelia – to znamená, žiadne chodenie von. Lenže čo robiť, doma? Pozerať telku? Čítať knihy? Brázdiť net? Nekonečné vysedávanie doma na zadku a čučanie do monitorov alebo ležanie na posteli a čítanie, si vybralo daň v podobe žiadnej kondičky a tučnenia.“ Áno, presne takáto bola moja situácia počas mojich dvoch rokov v Bratislave. Tiež som nechodila von, ak tým teda nemyslím chodenie do prírody, k Dunaju a do parkov. Prevažnú väčšinu času som však len som čučala do monitorov alebo si čítala. ALE na mojej kondičke sa to odrazilo asi tak, že som bola počas tých dvoch rokoch podvyživená so štyridsiatimi štyrmi kilami. Takže – to nie je životosprávou. Ani depresiou. Ale, ostatne, aj sám nižšie píšeš: „Depresie a frustrácie sa prejavujú rôzne“. :-)
A ešte, do vety „Ten tvoj záujem, ma vždy tak pohltí.“ nepatrí čiarka. Ani tvrdé „y“ do spojenia „Žiadny priatelia“. :-)
Po dlhom čase som sa rozhodol zverejniť prvú kapitolu z pokračovania Obyčajného príbehu zlomeného muža, ktorý sa aj na tejto stránke tešil veľkej obľube.
Asi najmä preto, že je celý inšpirovaný skutočnými udalosťami z môjho života.
Pevne verím, že Vás osloví aj pokračovanie. Ak áno, hádam vás poteším aj ďalšími časťami. ;-)
S pozdravom,
Dušan Damián
Tak aj do tretice ti zo srdca gratulujem k veľkému úspechu, kolegyňa spisovateľka. ;-)
Želám tvojej knižke veľa úspechov a hlavne obľubu u čitateľov.
Teším sa, až rozbehneš ďalší úspešný príbeh.
Nech ťa Múza neopúšťa!
S pozdravom,
Dušan Damián
PS: Si ma inšpirovala k tomu, aby som opäť siahol do zásuvky. ;-)
Ahoj ROzhľad,
i ja som sa dnes zastavila pri tvojej tvorbe. Som rada, že som medzi mnohými zaregistrovala i Teba a Tvoju tvorbu. Páči sa mi veľmi i Tvoje aktuálne dielo "POVEDZ MI", už prvý verš "Povedz Život, povedz mi" mi bol znamením, že pokračovanie bude ešte lepšie. Veľmi sa mi páčia básnické otázky či básniková reč resp. rozhovor. Vôbec mi neprekáža smútok, ktorý sa nesie Tvojimi básňami, veď život je i tom. A ako píše Tibor Kočík " Každá duša je plná tajomstiev. Pre básnika sa v tichu stáva maliarskym plátnom. Na jeho pozadí si premieta obrazy ako v čínskej tieňohre. Nie je ľahké nastaviť vlastné líce a streliť si zopár faciek pred zrkadlom. Ukázať svoju tvár nedotklivému publiku. Ale kam by si došiel s konformnosťou a konfekčnou strojenosťou, básnik?" Tak len píše, vypovedaj o sebe. Ja si rada opäť prečítam niečo od Teba. A toto dielko "NEVERIACI" je tak autentickým vyliatím duše, že ak si ho Boh prečítal, musel sa rozplakať...
Nech sa Ti naďalej darí!
S pozdravom Raden
Nabudúce už dám hádam aj niečo "z iného súdka". Aby si mi tu náhodou z tej mojej tvorby nedostal cukrovku. :D
Možno sa už opakujem, ale som poctený a veľmi príjemne potešený, že má moja tvorba na niekoho taký vplyv.
Teší ma, že sa ti toto dielko dobre čítalo aj to, že si rada prečítaš niečo ďalšie z mojej dielne. To ma naozaj motivuje. ;-)
Nuž zostaňme s Múzou! :-)
No, takže :D keďže si chcel koment tak ti píšem koment. Čím začať, nuž, ako tu už odznelo, je to veľmi pekné. Fakt, trošičku ešte poeditovať zopár slov a je to priam dokonalé (teda aspoň podľa mňa :D ) Proste, chvála Bohu že si sa dal na písanie, ide ti totiž veľmi dobre :D
Ten koniec ale... neviem :D taký podivný pocit vo mne vyvoláva :D pocit ktorý by sa dal popísať slovami "pridaj sem ihneď daľší diel pretože chcem vedieť ako to bude pokračovať"!! xD
Oh a ešte niečo drobné... vydaj to :D rada by som si potom od teba kúpila výtlačok :D (samozrejme z podpisom a venovaním !! ) :D
Veľa šťastia ! Mayu~
Ahoj Mirka,
vďaka za zastavenie sa pri mojom príspevku. Som rád, že ťa to oslovilo. :-)
A tvoje pripomienky sú v podstate na mieste, aj keď veľa robí aj intonácia pri čítaní / spievaní.
Takže možno by mnohé zaniklo, keby som ti to napríklad zanôtil. :D
Ale soľné more nie je to isté čo slané... a pod. ;-)
Nuž a neviem, či štúrovský, ale hádam máš s tým rozprávačstvom pravdu.
Som taký ukecaný bard. :D