Aby som nezabudol je to dobré Dušan! Je to prúd myšlienok a citov!

Nesúhlasím, že je v tomto diele melanchólia. A ani nesúhlasím s Adharou, že lásku pozná len z počutia. Aj keď ťa nepoznám Adhara som si istý, že lásku dýchaš a žiješ deň čo deň! Presne tak ako Dušam píše básne. Slová prúdia cez jeho vnútro priamo na "papier"! Je v tvoriacom amoku a ak je báseň hotová, vráti sa späť do reálneho sveta. My všetci takto žijeme. Už len ak sa na niekoho nahneváš aj to je určitý prejav lásky. Láska je všetko čo žijeme, čo robíme, čoho sa bojíme. Ale dosť už kecania kto má take voloviny čítať.

Nech nás múza kope.

Moja mama tiež vyrastala na vidieku až takmer na samote, preto dnes nedá na panelák dopustiť. Každá generácia chce to, čo nemá - ja sa zase hrabem do prírody a neznášam panelák so všetkými susedmi, ktorí pravidelne vŕtajú, s výťahmi, čo sa kazia, so spoločnými priestormi ktoré treba upratovať vtedy keď sa povie a nie vtedy keď ja chcem a mám čas. Už sa neviem dočkať vlastného domčeku v lese - ale civilizovane zariadeného. :-D Tiež by som nechcela prať v rukách a chodiť na latrínu namiesto krásneho čistého splachovacieho záchoda, ale o to tu nejde. Ide o to, že medzi prírodou a civilizáciou sa dá vytvoriť rozumný kompromis, aspoň podľa mňa. Ale to väčšina ľudí nevie a nehľadá ho a to je tá chyba dnešného sveta.

Ja viem, že dnešný človek je tlačený z mnohých strán a často chudák ani nemá na výber, lenže zase je veľa situácií, keď na výber má. A to, čo ja neznášam najviac zo všetkého je keď sa niekto rozhodne zle "len preto že to tak robia ostatní". Uvediem jednoduchý a blbý príklad: kdekto ma sústavne prehovára, aby som sa zaregistrovala na takú či onakú populárnu web stránku ako Facebook ako podobne. Ja im hovorím nie, nechcem sa viazať na internet ešte viac než som. Len by ma to oberalo o čas, ktorý je v dnešnom svete dosť vzácny. Jedno nie síce nestačí, niekedy človek musí hovoriť nie celý život, ale dá sa to, zvlášť ak ide o skutočne dôležité veci a nie o hlúpu registráciu. 

Teší ma, že si myslíš, že by som mohla dokázať niečo veľké. Mala som s týmto svetom naozaj veľké plány. :-D (Ale nie, teraz bez akejkoľvek srandy, je na tom niečo pravdy.) 

hmmmmmmmmmm .... veľmi, veľmi pekné....

takže idem s vami súhlasiť, vysvetľovať a zároveň obhajovať svoj príspevok. Najskôr niečo o mne. Vyrastala som na samote v lese. Chodila som na strednú školu, keď sme ešte prali v práčke, z ktorej bolo každých 10 minút treba vykladať ťažké prádlo von, ručne sme ho plákali. Na základnej škole som denne chodila kŕmiť zvieratá svine, býkov, nosila som vodu v plných ťažkých vedrách, pri každom úmrtí niektorého zo zvierat som sa neskutočne trápila. Ja som bola s prírodou spätá tak, že mi závideli všetci spolužiaci. Nemala som priateľov, s ktorými by som niekam šla po škole, lebo som utekala na autobus. Nikdy som nebola ako puberťák na diskotéke, zmenilo sa to až na strednej škole na internáte. Aj ja som proti ničeniu lesov, trápia ma katastrofy, za ktoré si môžeme sami. Mám záchvaty ekologického myslenia. Nie som závislá na televízii, nevysedávam na chatoch, lezú mi na nervy rôzne módne hity. Súhlasím s tým, že sa globálne ženieme do záhuby a podobné veľké veci. Ja som chcela obhájiť obyčajného človeka, ktorý je v médiách osočovaný za to, že zmyslom jeho života je pachtiť sa za vyšším platom. Pritom väčšina z nás nemá na výber a reaguje len na momentálnu situáciu, snaží sa udržať si prácu a preto vysedáva celé dni v práci a nemá čas chodiť po horách a "dýchať čistý vzduch". Chcela som povedať, že nie sme zlí, keď sa prispôsobujeme dobe, ktorá je aká je a využívame jej vymoženosti. Ja osobne som rada, že som rodila v pôrodnici, kde mi lekári pomáhali. Koľko žien voľakedy doma zomrelo pri pôrodoch, ktoré sú dnes považované za ľahké? Za svojim príspevkom si stojím, len mám pocit, že nebol celkom dobre pochopený, možno napísaný. Adhara, ako viem, že asi nepozeráš televíziu? Popísala si tu veľa názorov a komentov, v ktorých si odhalila svoju povahu a priority a ja som tu prečítala zopár debát, ktorých si sa zúčastnila. Takých ľudí, ako si ty, je málo. Zrejme by si chcela dokázať niečo veľké a myslím, že aj môžeš. Si svojská a niektoré tvoje ďalšie názory, alebo črty sa dajú vytušiť. Budem rada, ak ešte zareagujete.

Dnes som rozmýšľala nad tým, ako by sa to dalo zvládnuť - myslím tým Enigmu aj Mám talent...

Napadla ma jednoduchá vec-celý príspevok zverejniť tam a tu na Enigme len úryvok, alebo úvod s tým, že viac na "Mám talent"...neviem však, čo by na to povedali administrátori...ja osobne by som však o komentáre enigmákov nerada prišla...

muzam zdar!!!

Veď... kedysi neexistovali také choroby ako obezita (ale tým nechcem povedať že ja som obézna, hej? :D:D:D to len... každé kilo naviac, ktoré sa mi podarí zhodiť poteší), neexistovali menštruačné bolesti... ani rakovina a podobné svinstvá...

Ja som len zvedavá, ako to s týmto svetom skončí :(

Vidíš, tento Tvoj príspevok mi pripomenul, že aj ja mám takú podobnú príhodu. Tiež bez civilizácie. S bratrancami sme boli minulé leto v "tábore prežitia v divočine" na Muránskej planine. Takisto žiadna elektrina, voda z horských prameňov, prespávalo sa v stane a jedlo sa to, čo si človek nazbieral (resp. doniesol z dediny a uchránil pred ostatnými, čo nebolo také jednoduché. :-D). Nemali sme so sebou žiadne prostriedky zábavy a aj tak sme sa nenudili, spalo sa nám na počudovanie veľmi dobre a, najvzácnejší objav zo všetkých - čerstvý vzduch a pohyb robia úplné divy v boji proti menštruačným bolestiam - také divy, aké ani tabletky nedokážu! Neznamená to síce, že sme sa na návrat do "civilizovaného sveta" netešili, ale na veselé príhody z Muráňa spomíname doteraz a chystáme sa tento rok znova... aj napriek tým desaťkilovým batohom...

Ak to bolo myslené mierne inak, tak ako to potom bolo myslené?

Ja tu nie som preto, aby som niekomu nakladala. Len som vyjadrila svoj názor na príspevok, s ktorým nesúhlasím. Zrejme sa na tom podpísalo aj to, že ma dnes pekne rozladili spolužiaci tými svojimi prácami ktoré sa nedajú čítať. :-D (Inak, zaujímalo by ma, ako sa dá z komentárov zistiť či niekto pozerá alebo nepozerá telku, pokiaľ to v nich vyslovene nie je napísané.)

Celkom chápem, z akých pohnútok si tento príspevok písala... Ale vo všetkom čo Adhara spomenula s ňou súhlasím, od A po Z. Rozpoviem príbeh :)

Pred nedávnom som písala také moje "úryvky zo života" :) alebo zážitky, či ako by som to správne nazvala. Sprievodca sa to volalo a iné kravinky to ešte boli. No ale o to nejde. Tam som veľa rozprávala o koňoch a o jednom mieste, ktoré sa volá Bugárovo. 25km za Bystricou je Hrochoť no a ešte za ňou je to miesto, čiže nádherná príroda.

Keď som prišla prvýkrát na Bugárovo, padla mi sánka. Dom s predsieňou, ktorá mala hlinenú podlahu a ešte sa po nej ani nemohlo kráčať - cupkali sme  po drevených latách - lebo Roman (ten chlapík čo tam žije) potrel dlážku kravskými lajnami aby spevnela. Voda v studni, akurát možno na prevarenie a umytie riadu, po čistú sme museli chodiť "Pod chodník", čo je úzkou cestičkou asi tak 2 km dolu strmým kopcom, elektrina z dvoch solárnych panelov ledabolo položených pred dverami, čiže zhruba na zapnutie rádia a nabitie jedného telefónu. Domček s dvoma izbami, celkom jednoduchými (po hlinenej predsieni nasledovali dve izby ktoré mali celkom drevenú podlahu a muselo sa po nej chodiť naboso).

Čo ja tu PREBOHA budem dva dni robiť?! Pomyslela som si.

Ale presne tam, na Bugárove som pochopila, ako nás dnešná doba a všetky jej ikony, ktoré sa nám akože snažia uľahčovať život, život vlastne sťažujú!

Ráno sme vstávali o šiestej, pretože vtedy svitalo a človeku sa (ako zázrakom) už nechcelo spať. Umyli sme sa, doobeda sme varili a potom sme šli ku koňom, do hory na hríby, či po vodu, večer zas na kone a hajde do prírody... a raz :D:D pamätám sa, ako sme si išli natrhať čerešne a ja som musela vysadnúť na kona a z neho vyliezť na strom, lebo všetky spodné konáre už obžrali oni :D tak som trhala čerešne do trička... a za šera sme kôstrky z nich pľuli do misky vzdialenej asi meter od nás. Najkrajší plechový zvuk, aký som kedy počula :D 

Za 1. som tam neuveriteľne schudla, hoci som jedla ako divá a ani som nepotrebovala nijak zvláštne posilovať, či behať, či čo ja viem čo!

A za 2. som si oddýchla ako ešte nikdy v živote. Ten nenahraditeľný pokoj... ja myslím, že doba naozaj JE zlá. A ľudia nie sú zlí, ale veľmi veľmi hlúpi... či skôr možno ukrátený o ten jeden závažný háčik, že hoci nám všetka elektrotechnika hojdá rite, zároveň s jej rozvojom strácame medziľudské vzťahy, nevieme sa medzi sebou rozprávať, nevieme ani gramatiku, nadôvažok (:D)...

Toť môj skromný názor... sorry za ten sloh. Ale mňa dnešná doba, ktorá robí z ľudí otrokov skrátka strašne sere s prepáčením!