Ja s týmto nemám problém súhlasiť. 

Skôr som vravel o zahrávaní sa s ľudskými citmi.

Teda, že často sa niekto vrhne do vzťahu bezhlavo a nedáva si pozor na jazyk, vraví silné reči, ktoré nepodporí skutkami...

Potom však naraz zistí, že jeho vlastné city nesúhlasia s jeho slovami a tak proste povie: Prepáč. a všetko ukončí...

Preto som vravel nech si radšej každý premyslí, čo chce, a keď to nevie nech sa zbytočne s proťajškom nezahráva.

To je celé. :)

ale som rád, že si prispela svojou troškou. Potešilo ma to. ;) 

Lenže vieš, srdcu nerozkážeš...:) A keď to raz človek necíti, nestretol človeka, ktorý by to v ňom vyvolal, za čím bude utekať a čo bude hľadať? Zostáva mu len čakať...nie?:))

Vďaka za komentár, opäť raz si ma potešila. :) 

Som rád, že si sa v tom "našla"... To má potom pre človeka iný rozmer. :)

Takže,

Ďakujem. ;)

akoby som v tom nasla seba len v zenskom rode:) bolo to take od srdca a spomenula som si ako neznasam ked mi dakto po dalsom nevydarenom vztahu povie, ved ten pravy pride:D

muze zdar:)

som rád, že sa ti to páčilo...

A prečo zostávať len pri chcení? 

Tak rozmýšľam, ale nepatrí to tebe konkrétne, ale skôr tak do pléna...

Ale to je vlastne jedno...

Málo kedy sa mi to stáva, no to o čom rozmýšľam, si nechám pre seba a možno ďalší príspevok.

PS: Odkaz pre nerozhodných ľudí (najmä ženy): Prosím, rozhodnite sa konečne čo chcete! Ak niečo chcete, tak si za tým choďte, ale ak to nechcete, tak sa s tým ani nezahrávajte.

Ja som to sem proste musel napísať. :)

Múze zdar! S pozdravom Dušan Damián... 

K tomuto záveru, ktorý si opísala v príspevku, som tiež došla. Ale zase vzťahovať to takto všeobecne na knihy mi príde zvláštne. Pretože ja napríklad som čítala hromady kníh, kde sa o láske buď ani neceklo (no dobre, tých neboli až také hromady xD), alebo bola len vedľajšou témou.

Podľa mňa si opísala len knihy typu "love-story", ktoré naozaj sú predvídateľné a keď si človek prečíta zo desať-dvadsať z nich, môže ich deliť na približne štyri, neustále sa opakujúce, dejové línie, čo sa človeku časom zunuje. To je pravda. Preto som ich prestala čítať po zavŕšení trinásteho roku života.

No na druhej strane nemám rada nešťastné konce. Iba skutočne talentovaný človek môže napísať knihu, ktorá sa končí tragicky a predsa je úžasná. Aspoň ja si to myslím, v opačnom prípade totiž nešťastný koniec pôsobí ešte gýčovejšie než holywoodsky happy-end. Prípadne sa tam vôbec nehodí a dáva mi akurát tak pocit, že som čítaním danej knihy zbytočne premárnila čas.

Nevysvetliť všetky zápletky, alebo ich aspoň neolúpať a ponúknuť na striebornej tácke...v tom máš pravdu. Ak to vysvetlenie naozaj logicky existuje, je lepšie, aspoň mne osobne sa to viac pozdáva, keď si ho môžem sama odvodiť.

Ľudia nechcú čítať len o tom, že princ zabije draka. Určite nie stále. Potrebuješ len princa, ktorý je vhodný na to, aby ho drak zjedol a princeznú, ktorá sa celkom prirodzene stane zákuskom.

Napriek tomuto dlhému komentáru však stále mám pocit, že som ťa celkom nepochopila. xD Pretože to vôbec nie je od veci, ale čistá pravda a veľa ľudí tak rozmýšľa. Nečítala som tvoje knihy (ale prečítam, teraz som zvedavá xD), takže neviem, čo je na nich také zvláštne, že sa ľuďom nepáčia, ako hovoríš.

Napriek všetkému je ale dôležité hlavne to, aby sa páčili tebe. Lepšie nikdy nevydať žiadnu knihu, ako písať komerčné veci, ku ktorým nemáš vzťah.

Dusan tak toto je uzasne.. velmi sa mi to paci... take vypovedne a predsa tajomne.. velmi pekne chcela by som taketo veci zazivat...

Kennedyho vesmírne stredisko (KSC) nie je na Slovensku ale v USA. Je preto pochopiteľné, že všetci zamestnanci tejto inštitúcie sú Američania, a takisto posádky amerických kozmických lodí bývajú až na malé výnimky (tie výnimky však žiaľ ešte nikdy v histórii neboli z nášho malého štátu) čisto americké. Keby zrazu všetky ich miesta v KSC zaujali Slováci, vyzeralo by to horšie, než päsť na oko. A bohužiaľ raketoplány nedokážu odštartovať znikadiaľ inokadiaľ len z KSC... ak by som chcela slovenské prostredie, nemohla by som vôbec o raketoplánoch písať, lenže ja o nich písať chcem. Navyše slovenské mená neviem prečo vo mne vzbudzujú pocit komédie. Nemôžem pozerať ani slovenské seriály ani čítať slovenské knihy ktoré boli myslené ako drámy, lebo mne slovenské mená pripadajú strašne smiešne. Proste vzbudzujú pocit neskutočna. Nič v zlom, ja som asi len dokonale skazená americkou kultúrou, ale proste... ľutujem, ale nemôžem.

Druhá vec je tá, že v tomto románe mená nie sú náhodné, sú v nich absolútne nenáhodné podobnosti s určitými skutočnými osobami v kozmickom výskume (samozrejme Američanmi). Podobnosti, ktoré niečo naznačujú. Netýka sa to hlavného hrdinu, ale niekoľkých vedľajších postáv a ide len o mená, nie o charaktery...  

A sám napíšem v prvej vete OK :)

Ako román ok, dá sa to čítať, len mi u slovenských autorov vadí jedna vec. A to že prečo dofrasa všetci silou-mocou pcháme anglické resp. americké mená a amerických hrdinov do našich diel? Veď ako pekne by sa tam vynímalo: "Astronaut Fero", alebo nie Watts ale "Novák". Derieme všade strašne angličtinu a zabúdame na rodný kraj. Síce ja ako človek čo nič hodnotné nenapísal nemám právo hodnotiť, no dosť mi to vadí. také pekné dielo a napchať tam cudzokajníkov. A som si vedomý toho že slováci uskutočnia let do vesmíru asi tak o............. nikdy, ale verím že nie som jediný čo by sa mi tam páčili slovenské mená. A pozor! Mená osôb, nie názvy technológií samozrejme.