V skutočnosti poézia nie je moja parketa. Napriek tomu, že ma to ťahá niekde inde ako k poézii a ako ju tu tak čítam, zisťujem, že by som už asi mala zakopnúť o nejakú tú poetickú knižku. Lebo tie preludy, čo tu hádžem z básní nestoja ani za máčny mak v porovnaní s enigmáckymi poetmi.

Keď som ešte na VŠ pričuchával aj k vede, nazvať tie výpočtami popísané zdrapy papiera poznámkovým zošitom je riadna metafora :-).

Iste, každý súdny človek z toho pochopí toľko, že to je strašné, a nechce to zažiť. Ale pocity toho človeka na kolese, to nikdy celkom nepochopí.

Lenže do postavy sa vcítiš s vlastnými skúsenosťami. Preto mnohí nechápeme, prečo si v danej situácii chcela vziať život, lebo sme presvedčení, že my by sme to v takej situácii neurobili.

Pekná, poučná, v mnohom inšpiratívna, ale i úsmevne odľahčená fotoreportáž. Stotožnil som sa a precítil som najmä fotku....a sme na vode! Základný pocit sloboda! To sú tie vzácne chvíle, keď človek vie, že sa oplatí žiť. Je úplne jedno či tento pocit zažijeme na horách, vode, v kaviarni..., kdekoľvek. Dôležité je, že sa táto vzácna chvíľa občas objaví. Ešte raz vďaka, kapitán.

                                                                                Ivan

Reportáž je ukončená. Pokochajte sa.

Zarytý nepriateľ rytmu :P

Možno ani excelentný opis nedokáže do bodky presne priblížiť nejaký pocit, ale určite dokáže čitateľa nasmerovať správnym smerom. Ani ja som mučenie ešte nezažila (ak sa neráta, ehm, zubár a hadica v žalúdku :-)), ale som presvedčená o tom, že je to čosi príšerné, čomu by som sa za každú cenu chcela vyhnúť. A to len čisto z opisov. A netýka sa to ani zďaleka len mučenia – knihy sú plné vecí, ktoré som nikdy nezažila, ani nič im podobné a napriek tomu ich, ak sú dobre spracované, považujem za zaujímavé a viem sa do pocitov postáv bez problémov vcítiť.

neviem ci bude treba nieco preskrtat, priznam sa, ze niektore useky, ktorym som  hned nerozumela som preletela - vravim, som v stave, ked chapem pomaly, takze mozno keby som sla este raz, pomalsie a s upokojenejsou myslou, tak by to slo...

;)

este jedna vec, na ktoru som zabudla, ze sa mi v tejto kapitole pacila je to, o tom smutku a strate blizkeho, ze casto za nimi smutime nie kvoli nim ale kvoli sebe, sebatryznenie a pod, prikladanie si viny a tak...vystihla si to...

no a nemas za co dakovat, rado sa stalo :)

Podľa mňa ale veľa nepochopenia nie preto, ako je to napísané, a tak škrtanie nemusí pomôcť. Ide aj o to, že nemáme s niečím podobným bezprostrednú skúsenosť. Ako sa hovorí - sýty hladnému neverí.

Môžem naštudovať vedecké štúdie, či prečítať historické romány o stredovekom mučení. Ale kým to nezažijem, nikdy naplno nepochopím všetky hrôzy lámania na kolese.