Ach , hlúpa som a naivná....Myslela som si, že už odišli a práve vtedy ako som si to začala hovoriť zasiahli ma... neúprosná úzkosť a strach...
Trkotanie zubami, bolesť v bruchu, roztrasené telo, studený pot, myseľ tesne pred zbláznením a neúprosná úzkosť, pocit skoro smrteľný a niet úteku, nikde, len štyri steny a za oknom tma...Zmätená a nepokojná sa zrýchleným krokom a tepom prechádzam po izbe a len čakám a úzkostlivo prosím seba, alebo neviem koho nech to zmizne prejde.... A teraz? Bojím sa zaspať, že sa to vráti, stane sa niečo horšie...Nič mi nedáva zmysel,v ničom nevidím záchytný bod...zbláznim sa...
Comments
Pridať nový komentár
to, ako si to opísala, mi pripomenulo panickú poruchu, mám známych, ktorý ňou trpia, tým nechcem povedať, že sa to týka teba :) len asi viem, ako sa človek vtedy cíti, a ľudia v okolí nechápu, že to nie ani smútkom, ani povahou,
ani neschopnosťou vyrovnať sa s problémami,
je to ako bolestivá zlomenina, ktorú nevidieť..