Autorka: Katka Kořínková 

Stojíš, sedíš sám,

rozmýšľaš: ,,Smolu mám.",

nevieš, kam zmiznúť,

samote sa vyhnúť.

Priatelia sa spojili,

a teba vyradili,

ty sa trápiš,

veď priateľa si nekúpiš.

Za ostatnými sám ísť,

chceš s niekým odísť,

nikoho však nemáš,

do lavice bezvládne klesáš.

Ostatní sú priateľské rodiny,

dvojice, triá a väčšie skupiny,

nevieš, ku komu sa pridať,

komu sa máš poddať.

Hľadáš útechu v čítaní,

v myšlienkovom hraní,

v noci spať nemôžeš,

hoci vieš, že takto si nepomôžeš.

Septembra sa desíš,

odvtedy sám v lavici sedíš,

tvoji priatelia budú spolu sedieť,

o tebe nevedieť.

Jednoduchá otázka: ,,Máš priateľa?"

je na teba priveľa,

,,Áno." by bolo klamstvo,

,,Nie." je tvoje tajomstvo.

Snažíš sa im podobať,

a pritom sa od nich nevzďaľovať,

bez úspechu,

v ničom nemáš útechu.

Ich plány na budúcnosť počúvaš,

v duchu sa s nimi zhováraš,

v ich plánoch miesto nemáš,

zo zúfalstva knihu predáš.

Kamarát dvanástku a modrú si zvolí,

ty tiež, veľmi to bolí,

všetko modré a s dvanástkou od druhého priateľa získa on,

tebe nepovie ani: ,,Pardon."

Na dvojice sa máte rozdeliť,

skúšaš sa s kamarátmi podeliť,

vždy spolu idú,

zo súcitu ťa prijmú.

Nevieš, ako ďalej ísť,

nechceš o chabých priateľov prísť,

hoci si nezaslúžia titul tento,

cítiš sa ako TO!