A predsa.

Zrazu pridávam hlasitosť, pričom hudba len civí tichými notami a plyšový macko Edward Brown ku mne náhle prehovorí medovým hláskom. Vraj: „Kto je tu?“ A ja mu odpovedám, kto by tu jedol. Smejem sa hlasom môjho otca, pretože je to jeho žart, ktorý je taký smiešny tým, že už vôbec nie je smiešny.

Potom sa snažím vžiť do nešťastia iných a prostredníctvom nich nájsť v sebe tú starú, Bohom predurčenú podstatu milovať a byť milovaná, prípadne sa množiť. Ale nie, obrazy vynárajúce sa zvyčajne v depresiách neprajem nijakému nešťastníkovi, tobôž nie svojmu decku, (tak prečo ich niekto doprial mne?!).

Hlasná hudba, tváre, alkohol, dobrý pocit. Niečo sa zvrtne a moje chvíľkové šťastie je už zase fuč; lenže ja ho tak zúrivo chcem, že si ho vynútim, vynútim si ho trebárs aj od smrti, je mi to jedno! Vtom sa všetky tváre začnú na mňa tlačiť, štíhle telá dievčat vo vysokých podpätkoch na parkete do mňa vrážajú a prekvapujúco ja som vždy tá, ktorú odsotí niekam, odkiaľ niet návratu.

Utiecť. Povedať Maji, že odchádzam; teda nie Maji, to je jedno komu – nikomu, nikto sa predsa o mňa nezaujíma. Blížim sa k boxu s milostnými radovánkami a chlastom a vidím ju vášnivo objímanú. Vravím len, že idem preč. 
Idem preč.


A potom chcela skočiť z mosta. Do prosta. 


Edward sa ma niečo pýta. Vlastne len otvára ústa a ja mu vôbec nerozumiem, lebo tá hudba strašne vrieska! Skúsim ju stíšiť... Nič.

Zdrapím Edwarda za hnedo-žlté packy zúrivo ním mykám, trasiem, škrtím, hádžem ho do perín, potom o stenu, hlavu plesnem o stôl. Krv! Bože môj, čo som to spravila?! Môj milovaný... jediný...

Pritúlim si jeho mŕtvolku na hruď a oplakávam, celkom rutinne, naučene, zo zvyku, už ani inak nedokážem, len ako v depresiách. Pomaly sa ma zmocňuje pocit, že blednem, celkom do biela, splývam s bielymi plyšovými stenami za sebou. Sú také príjemné, ale nie sú normálne.

Lenže raz príde. Raz niekto príde... Rozpozná v tom chaose moju bielu siluetu a vtiahne ma za ruku zas do bežného života. Ja tomu verím.