This is da mini úvod :D k tomu úryvku čo som sľubovala (ešte za doby dinosaurov tuším Denke...) ;) chvíľka "slovenského realizmu" :D

Mančo i Drťo vyzerali, akoby jeden druhému z oka vypadli – až na malé odlišnosti, ktorých sa však aj rodičia Danky a Janky museli dopustiť aby ich aspoň nejako rozoznali. A podobali sa aj napriek tomu, že ich príbuzenské putá boli od seba vzdialené rovnako, ako bola vzdialená Mančova bytovka od Drťovho domu v Plechovej ulici.

Mančo bol trochu chudší ako Drťo. Vo svojich nepísaných zákonoch si teda stanovili deľbu práce na „hlavu a svaly“, pričom Drťo bol ten silák a Mančo zas rozum. Oči mali obaja zelené a vlasy blonďaté, ani Nemci, s tým rozdielom, že na jednom boli vcelku upravené a na druhom sotva strapaté – lebo to už sa ani vrabčím hniezdom nazvať nedalo. Manča doma mama vždy poctivo česávala a otec, z času na čas, od chrbta do hlavy dlaňou mu tresol za nejakú tú lumpárinu, snáď i preto má teraz Mančo vzadu taký objem. Lenže nakoľko Drťo mamu nemal a keby jeho lenivosť nejaký ten prínos – aspoň mince rodila, ani Kremnicu nepotrebujeme – na jeho hlave sa jednostaj len samé zlepence a chuchvalce trepotali, ako na túlavom psovi. A trepotali sa, dokým sa ich sám Mančo z nudy nerozhodol drôtenou kefou na konskú hrivu rozčesať – potom zas Drťova hlava pripomínala tetkinu Sujičkinu, keď bola v najlepších rokoch, čiže v jej deväťdesiatich, s troma vlasmi v štyroch radoch.

Bola to chutná dvojka... Nebyť huncútstiev, čo sa za toľké roky priateľstva nastvárali, namojdušu by vám na um nezišlo krivým prstom po nich ukazovať, a ani zlej myšlienke o nich nie a nie na chuť prísť, tak vyzerajú, na zožratie. Veru, čo by ste aj Scotland Yard poštvali po svete pátrať, im podobných už ťažko nájdete – ak vôbec nájdete, čo skôr nenájdete – a chyby sa predsa patrí odpustiť, aj lumpárinu občas, možno práve preto majú stále takú dvojakú povesť. Pol dediny na nich krikom a pol medom a potom zas tá prvá polka medom a druhá strašným vreskom, lebo medzitým sem-tam pritrafí sa nejaký dobrý skutok, čo ich na chvíľu do svetla všetkej počestnosti postaví a zlosť susedov ututle, nuž nezostáva iné, len ozaj uznať, že kdesi v hĺbke dobré srdcia majú.