Slová vzala minulosť
Úsmevy viac nevídať
Tváre máme kamenné
Čo sme mali nie je viac
Je smiešny ten kto vraví
Čas zahojí
Keď mám pocit
Že zrejme ten čas stojí
Dni z rozprávky sa minuli
Pohľad tvoj už nepatrí mi
Tvoj úsmev druhá vzala mi
Spomienky sú preč ako ty
Neviem či mám plakať
A či sa smiať
Chcem to riešiť
Až keď sa svet zastaví
Môj drahý ... milovaný
Dlane prepletené s inou máš
Keď dívam sa ti na chrbát
Som tieň či vnímaš ma?
Môj drahý ... bol si jediný
Oči sa nám stretnú
Dych zastavím
Prejdeš okolo
Som cudzia? Nevidíš ma?
Dni plynú aj naďalej
Učím sa znova dýchať
Srdce liečim básničkou
Snažím sa vpred kráčať
Nech zdvihne ruku
Kto sa nikdy nepotkol
Na nohy
snažím sa postaviť
Môj drahý ... bývalý
S úsmevom ťa pozdravím
Je to hra
Tak hrám férovo
Tiež zabúdam
Môj drahý ... zabudnutý
Možno sentiment nás spojí späť
No teraz takú vec neriešim
Kráčam ďalej
Som nezávislá
Comments
Pridať nový komentár
Nezabúdaš :) Nemyslím že sa to dá
Je to krásna báseň, ale nemožeš dať, že jedna strofa sa rymuje a druhá už nie. Potom to nevyplýva, čitateľovi, ktorý to iba čítal, tak krásne ako tebe.
Ďakujem za komentár... čo sa týka toho rýmovania, tak pravda je, že v písaní básní nie som vôbec zbehlá, čo je aj príčina toho, že ich neviem písať, tak ako by sa po správnosti malo. Cením si však radu a beriem ju na vedomie :)