Je to silne vytrhnuté z kontextu, ale dúfam, že to príliš nevadí. Tento úryvok pochádza asi presne z polovice sci-fi knihy Osem hviezd Veľkého voza, z druhej zo štyroch jej častí, ktorá má pomenovanie Telemetry Twilight (telemetrický súmrak). Osem hviezd Veľkého voza voľne súvisí s touto mojou knihou https://blog.enigma.sk/e-knihy/pribeh-padajucich-hviezd a to nielen pre zhody v ich názvoch... :-)

Za sebou mal zrazu prázdnotu, nič len prázdnotu a okolo seba úlomky… more letiacich, nebezpečných, hlučných úlomkov.

Na svojom ľavom ramene pocítil nezvyčajne silný tlak, ktorý v okamihu prerástol do pálčivej bolesti. Nevedel, čo to je. Padal do tmy. Už vtedy bol napoly v bezvedomí a keď padol na čosi nerovné, stratil na okamih vedomie úplne. Hneď sa však prebral, ležiac na chrbte, stále v tme. Kvalitu vzduchu nedokázal rozoznať, vnemy mu splývali. Slepo hmatal okolo seba a zistil, že leží na troskách adaptéra, na chladnej rovnej ploche. Zvuky naokolo hučali svojim prenikavým hlasom, miešali sa… ale už to neboli zvuky tankovania dusíka do rakety. Raketa bola pod ním. Dostal sa z nej.

Pravou rukou si siahol na temeno a divoký vír roztancovaných farebných škvŕn sa zintenzívnil spolu s nástupom bolesti. Pocítil, že vlasy vzadu má zlepené krvou. No bolo to len odrenie pri páde… uvedomoval si, že mohol mať oveľa menej šťastia. Pátral ďalej a pocítil nad sebou nerovné, nebezpečné výbežky z prístrojovej sekcie lode. Niektoré boli ostré. Skutočne mohol dopadnúť oveľa horšie.

Vtom si uvedomil pálenie v ľavej ruke. Chcel ňou pohnúť, ale bolesť bola príliš prenikavá. Stiahol svoju pravú ruku, pomaly sa ňou približoval k ľavej… a zrazu sa ho zmocnil strach a nemohol pokračovať. Celý čas sa nebál tak, ako teraz. Zdravá ruka mu na chvíľu ovisla vo vzduchu… a potom prekonala posledných pár centimetrov, aby narazila na čosi studené, čo bolo nedeliteľne spojené s jeho telom a predsa nebolo jeho súčasťou. V slepej hrôze skĺzol prstami nadol a dotkol sa niečoho teplého a lepkavého. Látka skafandra úplne premáčaná krvou.

Stačilo pár sekúnd na to, aby si uvedomil pravdu: V ľavom ramene mal vrazený nie príliš vysoký a hrubý, ale zato pomerne dlhý úlomok. Kúsok steny adaptéra. Zatiaľ čo iné časti sa pri tlaku len neškodne rozlomili, tento prerazil jeho skafander, kožu aj sval. Mohol skončiť horšie, oveľa horšie, to vedel… ale napriek tomu sa roztriasol bezmocnosťou, sám, v tme, uzavretý v deliacom priestore medzi raketou a loďou. Nemohol zranenie dokonca ani vidieť… nie, za to bol vlastne vďačný. Možno je to tak svojim spôsobom lepšie. 

Prinútil sa chytiť pravou rukou – keby sa tak nechvela! – úlomok. Bolesť sa okamžite o pár stupňov zintenzívnila. Nerozmýšľal. Bál sa, že pri najmenšom zaváhaní by ho strach úplne premohol. Len ho zovrel medzi prstami  a vytiahol. Bolesť stúpla o niekoľko rádov, prežiarila všetky končiny neskutočne obludných duševných svetov a potom takmer vyhasla. Zostala už iba krv, množstvo krvi. Krv, ktorá tiekla vnútrom aj vonkajškom skafandra. Nemusel ju ani vidieť aby vedel, že pod jeho ľavým ramenom sa vytvára pomaly sa zväčšujúca tmavá škvrna. Lenže s krvou nemohol robiť nič. Najbližšia lekárnička bola niekoľko nedosiahnuteľných metrov nad ním, v kajute kozmickej lode, ktorá už nebola jeho loďou.