Dvesto kilometrov. Čo je to? Vzdialenosť v dnešnom svete celkom zanedbateľná. Bežná diaľka medzi dvoma mestami. Stačí nasadnúť do auta a najneskôr za dve hodiny ste tam.
Muž sa díva na obrazovku. Pohľadom ju doslova hypnotizuje. Viac urobiť nemôže.
Dvesto kilometrov. Vzdialenosť, ktorá už dávno nie je izoláciou. Mobily, internet, rádio... všetko ju prekoná v zlomku sekundy. A samozrejme, nemáte ani problém prekonať ju osobne, keď on-line kontakt nestačí. Alebo keď nie je možný.
Keby bol muž v miestnosti sám, možno by si s lakťami opretými o stôl zašiel rukami do vlasov. A možno ani vtedy nie. Lebo na človeka v jeho postavení sa to nehodí. Môže to urobiť nanajvýš doma. A urobí to. Pravdepodobne. Možno tiež príde k oknu a natiahne ruku k temnej oblohe v bezmocnom geste.
Je len dvesto kilometrov ďaleko a nemôže pomôcť.
Načo taká dráma? pýta sa nezainteresovaný. Veď ide iba o stroj. Síce pekelne drahý, to je pravda, ale on ho neplatil. Ani on, ani nikto z ďalších stoviek až tisícok ľudí, ktorí si – virtuálne, mentálne či reálne – v týchto dňoch šklbú vlasy. Ale sú tu dlhé roky práce, práce, ktorá nepatrí k druhu slúžiacemu výlučne na zarábanie peňazí. Táto práca vás neopúšťa ani vo voľnom čase – ktorý jej ostatne neraz aj obetujete. Práca, ktorú riešite aj keď nechcete, ktorá presakuje vašimi tkanivami, prerastá nervami. Pripravujete sa na všetky varianty, pokúšate sa v zárodku odstrániť najrozličnejšie problémy, urobíte najprecíznejšiu prevenciu... a napriek tomu sa niečo pokazí. Pokazí sa to vo chvíli, keď už nemôžete zasiahnuť. Pritom tušíte, že ide len o maličkosť. Veľké problémy vychytalo nespočetné množstvo skúšok a kontrol predtým. Toto azda bude niečo, na čoho opravu by stačil obyčajný skrutkovač. Alebo, márnosť nad márnosť, len vaše prsty. To už neviete. A zrejme sa ani nikdy nedozviete.
Je to rúhanie, keď poviem, že ony sú ako deti? Staráte sa o ne, pripravujete ich na ich úlohu, dáte im celé srdce, ochraňujete ich. Ale raz musí prísť chvíľa, keď ich vypustíte do sveta úplne samotné. Pripravili ste ich najlepšie, ako ste vedeli, no i napriek tomu to niekedy zlyhá. A vy už nemôžte zasiahnuť. Už nad nimi nemáte moc. Môžte byť s nimi v kontakte, môžete sa pokúšať im naďalej pomáhať, ale všetko vaše úsilie je márne, ak ony sami nechcú.
A táto nechce.
Muž si vloží tvár do dlaní, no posledný pohľad na obrazovku mu zostal vpálený do sietnice: Dve kružnice, jedna vnútri druhej, na vonkajšej sa nachádza pohyblivý svietiaci bod. Teraz je ďaleko, áno, tak ďaleko, že ani nestojí za reč, ale on sa priblíži. Pravidelne sa dostáva až do mučivej dvestokilometrovej blízkosti. Slepý a hluchý voči úsiliu ľudí na celom svete.
Vonkajšia kružnica sa postupne scvrkáva...
Dvesto kilometrov. Čo je to? Vzdialenosť v dnešnom svete celkom zanedbateľná. Bežná diaľka medzi dvoma mestami. Stačí nasadnúť do auta...
A teraz si predstavte, že ste len dvesto kilometrov ďaleko a nemôžete pomôcť.
(Vysvetlenie: príspevok bol inšpirovaný súčasným katastrofálnym vývojom misie kozmickej sondy Fobos-Grunt.)
Comments
Pridať nový komentár
Dobrá správa je že sa so sondou nakoniec podarilo nadviazať spojenie. Zlá že je už zrejme príliš neskoro - okno na let k Marsu je už asi preč a samotné palivo je možno zamrznuté. Zaujímavé je že sondu prinútili ku komunikácik tak, že ju oblafli, a tá si myslela že už je dakde pri Phobose a vystrčila anténu :-) No ale ak sa nechá tak ľahko oblafnúť čo sa polohy týka, tak nečudo že sa pokazila...
Nevidel by som to ale tak tragicky. Išlo tuším o prvú medziplanetárnu misiu rusov od pádu ZSSR, tak nevadí že to hneď nevyšlo. Len nech to nevzdajú a pokračujú ďalej.
Odolala som pozrieť si posledný odstavec, keď som bola v polovici. Vtedy mi došlo, že sa to bude asi týkať niečoho "vesmírneho" (síce som hádala raketoplán, ale tak nebola som zas celkom mimo :)) Ty si na tieto veci dosť "zaťažená" a ako si sa rozpisovala o tom vzťahu voči tomu stroju, akosi mi to tam sedelo. Nuž, každý sme zaťažení na niečo iné. Inak, už dávno si sa tejto tematiky nedotkla.
Aby som sa vyjadrila aj konštruktívne, zhruba prvá tretina textu mi príde taká... nesúrodá? Neviem. Možno by som to trošku inak usporiadala prípadne niektoré veci vypustila. Fakt neviem. Ale pôsobí na mňa trochu rušivo.
A ešte niečo. V tej vete "Je to rúhanie, keď poviem, že ony sú ako deti?" by som prvú osobu vymenila za neurčitok. Jednoducho sa mi tam nehodí vkladanie seba samého.A posledná veta už bola obsahovo vyjadrená zhruba na konci prevej tretiny, takže mi to príde ako opakovanie.
Inak sa to nečítalo zle (aj dĺžka príspevku pôsobí na čitateľa povzbudivo :D).
Samozrejme, všetko je len môj osobný názor. Ja nem znalec. :)
Je pravda, že tejto témy som sa už dlhšie nedotkla, lebo som ani veľmi nemala inšpiráciu – aj raketoplány nám dolietali. :-( A potom som zachytila toto, správu súvisiacu s kozmonautikou, ktorá ma po dlhšej dobe opäť vzrušila. No úprimne, dúfala som, že zo mňa vypadne čosi lepšie. Zrejme som už vyšla z cviku – asi je čas vrátiť sa od „zaláskovanej“ sci-fi späť ku „kozmickej“ sci-fi. :-)
Takže sama nie som moc spokojná a kritiku beriem. Napokon, aj nad tou poslednou vetou som veľmi dlho uvažovala, či ju tam vložiť alebo to zakončiť tým predposledným riadkom... opakovanie má niekedy umelecký dôvod, napríklad taká epizeuxa (to je môj protiargument na výčitku o opakovaní sa slov :-)). Ale samozrejme, ani zďaleka nie všade sa hodí. Mne osobne prišla najslabšia stredná časť textu.
Inak ja sa vždy veľmi snažím, aby sa podobne zamerané texty nečítali zle. Krvopotne sa vyhýbam „škaredým“ slovíčkam, ba dokonca sa zdráham aj presne pomenovať to, o čo tam ide (v tomto prípade o sondu), aby sa čitateľ nezľakol, že pôjde o nejakú suchárinu. Jednoducho, len čisté obrazy a dojmy nezaťažené nejakou teóriou. Ale nakoľko sa mi to darí, neviem...
Možno máš lepšie správy ako ja, čo je u anglicky rozumejúceho človeka takmer isté. Ja som obmedzená len na dve kozmostránky aktualizované tak raz do týždna a jeden blog. No ale podľa toho blogu ten kontakt nie je dôvod na oslavu, komunikácia so sondou vraj nie je obojsmerná. Pokiaľ som to správne pochopila, tak sondu len počujú, ale nevedia jej dohovoriť. Niektoré zdroje tiež tvrdia, že štartovacie okno k Marsu je do začiatku decembra.
Veď práve to, že išlo o prvú medziplanetárnu misiu po takom dlhom čase a tá zlyhala, je podľa mňa oveľa vačšou ranou, ako keby to bola pre Rusko len jedna z mnohých. Z čisto psychologického hľadiska: tak sa dlho odhodlávaš urobiť niečo riskantné a ono to nevyjde, nie je to horšie, ako keby si mal pred tým neúspechom za sebou už niekoľko úspešných pokusov?
Tak, chudera sonda nám dnes spadla... a vraj prečo toľký pesimizmus. Ja už skrátka vždy viem, ako to dopadne (a keby som ešte vedela aj kam to dopadne, mohol by byť zo mňa aspoň nejaký úžitok
).
No, vedieť reálne predvídať budúcnosť by mohol byť vcelku slušný job. :D Ale vieš čo, myslím si, že je dobré, že nevieme ako (kam) veci dopadnú. Keď to zoberieš tak globálne. Síce by sa predišlo mnohým katastrofám, ale na druhej strane, možno by ľudia neskúsili ani to, čo by nemuselo skončiť ako totálny fatal error. Ale toto by bolo zas na dlhú polemiku, takže radšej som už ticho. :D