Hodnotenie
Pridať nový komentár
Super kniha!
Dotlač 11. 10. 2024. Knihy si môžete už objednať. Expedujeme od 14. 10. 2024.
Super kniha!
Túto vtipnú knihu môžeme nazvať aj fejsbúkovým románom, pričom každá jeho myšlienka nám pripomína, ako zbytočné je brať sa príliš vážne. Len čo si to osvojíme podľa vzoru „Vlasta Hochelová“, zistíme, že aj zvyšok vážneho sveta pozostáva z komických situácií. Autorka ich do svojho románu vytiahla z priestoru medzi fejsbúkovým priateľom Fajferom, rozprávačkou Magdou a jej intelektuálnym manželom – domácim. Tam sa odohrávajú malé neuveriteľné príhody v plynúcom čase. Sú v úvahách domáceho pána, Magdiných pokusoch o nápravu sveta, či v sarkastickej rezignácii. Fejsbúkový Fajfer a jeho „pijátoček“ je ozvenou volania po slobode, ktorá sa v jeho podaní zakaždým preklápa do nevľúdneho pondelka. Kolotoč smutno-krásnych príhod a nefalšovaných nádejí. Román mal skutočnú predohru na stránkach FB, roztočil vtip, humor a vzácnosť zvanú sebairónia. Veľa z lietajúcich príhod a replík autorka našťastie polapala a z virtuálneho sveta preniesla do svojho vtipného románu. Škoda sa mu brániť, je aj o nás, je školením ako sa nebáť vlastnej smiešnosti, ktorú tak úporne schovávame.
PETER JUŠCÁK
ROMBOID, Vlasta Hochelová: O živote vieš prd! Fejsbúkový denník
Nitra, Enigma, 2022
Ak sa etablovaná poetka a autorka učených spisov – v najnovšej knihe Vlasty Hochelovej účinkujúca pod kryptonymom – Magda, rozhodne napísať „fejsbúkový román“ a svojich virtuálnych priateľov i reálnych spolubesedníkov v ňom sústavne ironicky odrovnávať formulkou O živote vieš prd!, zdá sa, že aj jej, akokoľvek inteligentnej, akurátne vzdelanej, dôverujúcej najmä holým faktom a jasným významom a žijúcej svoj zmysluplný život udržiavateľky rodinného kozubu a príslušníčky spoľahlivo usadenej strednej triedy, čosi riadne zaškrípalo v súkoliach súčasného sveta a nemiestne ju vyrušilo až do takej miery, že musí „zrozpochybňovať“ svoje intelektuálne, citové a spoločenské väzby a nanovo sa spytovať, i keď odpovede sa budú hľadať veľmi ťažko, ba možno aj až priveľmi bolestivo. Ak tu zrazu – kde sa vzala, tu sa vzala – zúri covidová pandémia, ktorá neskutočne drastickým spôsobom vstúpila nielen do interpersonálnych osnov sociálnych vzťahov a zmenila ich kvalitu v neprospech najprirodzenejších ľudských vecí tak, že strach z iného človeka stal sa neovládateľným impulzom vytvárania atmosféry nedôvery, podozrievania a podprahových animozít, tak sociálne internetové siete odrazu predstavujú vďaka svojej anonymite i neobmedzeným možnostiam hľadania pravdy, manipulácie a falšovania napohľad nevysvetliteľných skutočností predsa len nejaký možno úspešný pokus získať nové odpovede na novo sa natískajúce otázky.
Fejsbúková Magda pristupuje k týmto ponukám bez akýchkoľvek postranných úmyslov, skôr so zdravou skepsou, ironickým či sebaironickým odstupom, ale apriórne ich neodmieta, prijíma ich ako možnosť nasýtiť „svoju lačnosť po ľuďoch“, uistiť sa vo svojich istotách a vrátiť sa k svojim pozitívnym životným horizontom, založeným na spoľahlivom vzťahu k manželovi, deťom a blízkym ľuďom, ktoré síce v zdramatizovaných okolnostiach tiež nadobúdajú nečakané aspekty (napr. rozdelenie Československa a skomplikovanie stretávaní s deťmi žijúcimi v Čechách), ale vždy sú niečím, čo sa nedá nahradiť ničím iným. Magda si túto situáciu zhodnotí takto: „Žijeme totiž v časoch absolútnej nedôvery, všetci všetko zamykáme, dôkladne sa oplocujeme, nikto nie je vítaný na našom dvore, na našom pozemku a ani v nejakom komplexe bytov, ktorý bol voľakedy, ešte za prvej republiky, ale aj za totáča otvorený pre všetkých – aj pre bezdomovcov, ktorí pospávali pod bránami, aj pre policajtov či príslušníkov verejnej bezpečnosti, aj pre ich frajerky a iných kurizantov a milencov, ktorí sa narýchlo pomilovali s dievčinou v prítmí pivnice pod schodmi... A potom sa vymočili kdesi v tme pred vchodom či pod oknami bytovky.“ (str. 9) A sociálna sieť, Fejsbúk, poskytuje pre ľudí hoci v podstate aj bez identity, ale zakrývajúcich sa často mnohonásobnou identitou, „bublinu“, sociálne krytie, ktoré sa stáva ich jediným domovom, pravdaže virtuálnym, v ktorom je možné nielen prestieranie úprimnosti, ale dokonca aj úprimnosť sama.
Magdino dva roky udržiavané priateľstvo s fejsbúkovým hrdinom či antihrdinom Ľubomírom Fajferom, alias Plachým zurvalcom sa neslávne končí, keď si Fajfer pridá do svojho programu vlastnú smrť: jednoducho zmizne z fejsbúku – a ešte k tomu i fyzicky zomrie. Až vtedy sa začne Magdino pátranie po jeho pravej identite, ktoré sa malo zavŕšiť na ich reálnom stretnutí v jeho vzdialenom meste, ale nezavŕši sa, lebo stretnutie prekazí smrť fejsbúkového rytiera. A Magda s úžasom i ľútosťou zisťuje, s kým mala celý ten dôverčivý čas do činenia: Pred tridsiatimi rokmi to bol nádejný hudobník, potom úspešný podnikateľ, ktorý premárnil celý svoj majetok, dvakrát sa oženil, splodil deti, na ktoré kašlal a neplatil výživné, skrýval sa pred dlžníkmi na Tenerife a nakoniec žil osamotene s takmer bezvládnou matkou, keď sa stal „alkoholikom na plný úväzok“ a prepíjaním a prefajčovaním starkinho dôchodku si chystal neslávny odchod nielen z Fejsbúku, ale aj zo sveta, ktorý nechcel uznať jeho šarm a jeho sebadeštruktívnu ironickú povznesenosť, i keď o jeho žiadne uznanie vlastne nestál. A keď dojatá Magda pozerá na jeho cynickú fotku na jeho opustenej fejsbúkovej stránke, reaguje takto: »„Vráť sa, krokodíl!“ napísala pod fotografiu. (Kurva, vráť sa! Pomyslela si.)« (str. 27)
A predsa: »Keď sa Magda ráno 24. 2. zobudila (začiatok ruskej invázie na Ukrajinu – A. H.) ešte pred piatou a zapla si mobil aj fejsbúk, vyvalila sa na ňu vojna ako ľadová triešť! A s ňou aj strach. Prestala myslieť na niekoľko mŕtvych či stratených kamarátov, ktorí tvorili os jej života posledné roky a odišli zo sveta. Prestala myslieť aj na Fajfera.
„Hoci som si na nich na okamih aj spomenula, ale iba letmo, že dobre, keď sa toho nedožili. Ako dobre, že sa toho nedožil ani môj otec a všetci naši predkovia, ktorí si inak odtrpeli jednu alebo aj dve svetové vojny. Teraz je tu vojna za dverami – pre nás . Že som sa toho dožila aj ja s mojím domácim, naším synom a potomstvom, tak je to, kurník, zlé. Všetky istoty sa prepadajú ako spráchnivené dosky v starom dome bez duše. Chôdza zneistela.“« (str. 199). A potom: „Na druhý deň si našla pod príspevkom výhražné obrázky a komentáre od proruského trolla. Označil ju za nepriateľku a zradkyňu.“ (str. 201).
A hoci už o pár dní nenájde po Fajferovi v jeho veľkom meste ani stopy, robí všetko, aby sa na niekdajších jeho stránkach a medzi jeho priateľmi neprehlbovali polarizačné tendencie a vulgárne prejavy a aby sa, naopak, rozvíjali pocity solidarity s mierovými úsiliami a súčasne nesúhlasu s agresiou na globálnej či individuálnej úrovni.
Hochelovej román určite predstavuje v slovenskej literatúre jeden z literárne najserióznejších pokusov postihnúť zložitosť a intelektuálnu náročnosť zmien prebiehajúcich v súčasnom polarizujúcom sa svete. Autorke sa to podarilo vďaka využitiu moderných naratívnych prostriedkov, ale i vďaka úspornému vecnému štýlu ohmatávajúcemu iróniou, humorom či sebairóniou protirečivé a menej transparentné aspekty témy.
ALEXANDER HALVONÍK
Romboid 1-2/2023
VLASTA HOCHELOVÁ sa narodila v roku 1953 v Košútoch. Vyštudovala andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako psychologička v domove dôchodcov, pedagogička v oblasti výchovy a vzdelávania dospelých, referentka pre kultúru v štátnej správe a novinárka (Nitrianska verejnosť, Nitriansky Hlásnik, Originál, Hlas ľudu). V rokoch 1996 – 2014 vyučovala na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozof v Nitre, pričom jej hlavnou disciplínou bola metodika a etika novinárskej práce. Vydala básnické zbierky Sen o nespavosti (2008) a Po lakte v popole (2011) a odborné publikácie Slovník novinárskej teórie a praxe (2000) a Hodnotové aspekty masmédií s dôrazom na spravodajstvo (2011). Poviedky publikovala časopisecky a v Slovenskom rozhlase.
Načítavam hodnotenie knihy...