Adhara, podľa mňa treba určite chváliť.  Áno súhlasím s tebou, že pochvala by mala byť správne načasovaná. I keď si zase myslím, že vhodné občas pochváliť aj to keď daná vec nie je až tak vydarená a pritom spomenúť nedostatky inak by osoba nerástla.  Ja viem, že nemôžeme predsa neustále chváliť a naopak haniť. Potom by to  demotivovalo a vyrástol by  zdeptaný spisovateľ. Možno dám debilný príklad. Je to ako s deťmi keď sa učia chodiť. Nemôžeš ich predsa haniť keď padnú na zem inak by sa chodiť asi v živote nenaučili. Musia vstať a ísť ďalej. Vidíš? Ha? A v tomto momente mi napadá, že to potom asi tí teenageri robia dobre, že sa tak podporujú, potom z nich vyrastie zrelá osobnosť (spisovateľ). Keď doň nenasúkaš nič za mladi potom z neho nič nebude. Lenže to je zase potom v rozpore čo som napísala v predošlom texte. Tak ja už teda vlastne ani sama neviem. Dostávame sa tu asi do dosť začarovaného kruhu. Čiže v určitých prípadoch viac chváliť ako haniť? Ono je to asi tak, že na každého platí čosi iné a myslím , že je to občas aj ťažko odhadnúť na koho čo. A, čo ja už vlastne viem? Veď ani ja tu nie som tak dlho, aby som sa mohla na to vyjadriť. To ma tu niekto sfúkne. Ale každý názor je názor.

S tou knižkou v 16 tke som to pochopila. Pozri sa na to opäť z iného uhla. Keby si ju vtedy nedala nesprávnej osobe, dnes by to nedopadlo  tak ako to dopadlo. Možno práve to bola tá udalosť ktorá ťa nakopla. Čiže, bol to vlastne správny krok, ktorý ťa viedol k tomu, že si dnes vydala knihu. Hurá!!! Žeby to bola tvoja komplikovaná motivácia? Neverím! Veď keby nie jej tak tú knihu (ínú) nevydáš. Vieš koľko na to treba motivácie? Podľa mňa teda- plnú paru. Problém je asi v niečom úplne inom.  A dokonči tú druhú knihu. Presne tak speňaž ju! Daj si cieľ, prečo ju robíš? Odpovedz si na tie otázky a potom uvidíš. Motivácia príde. Vieš s čím všetkým sa ja potĺkam? No to sa mi tu hovorí keď ťa chcem povzbudiť.

Ale,

Chváľ sa Adhara, chváľ sa za svoj úspech a keď ťa nepochváli niekto od koho by si to naozaj čakala, nič si z toho nerob. Chváľ sa sama! Vieš si vôbec predstaviť koľko ľudí ti závidí a bodajú ,, do teba nožom?“ Povedia:,, super,bla bla bla“, ale v duchu no-....,Ja teda neviem za akých okolností vznikla tvoja knižka, ale počúvaj, to je tvoj úspech a nedemotivuj sa nikým a ani ničím a nedaj sa odradiť od písania.

Asi každý chce vydať knižku vo vydavateľstve a predpokladám, že dnes by ju tí teenageri, ktorí majú tridsať  isto napísali inak, alebo vôbec nenapísali. Vravia si však prečo to neskúsiť a tak to urobia a možnože aj motyka vystrelí ale potom čo ďalej. Píšu či nie?  Súhlasím aj s tým, že si povedali, že keď im to dalo toľko námahy tak prečo to nevydať. Dnes sa aj tak už vydávajú kadejaké ( prepáč za výraz srákoviny).

Podľa mňa každý človek ktorý teda aspoň- je spisovateľ, a myslí to seriózne vážne s písaním chce vydať knižku cez vydavateľstvo. Nájdu sa však aj  takí , čo len skúšajú, že čo z toho bude  alebo ktovie ešte ako a potom je s písaním koniec .

Ešte by som sa vyjadrila, ale už musím končiť.

PS: a akože mne tá zmena nejak nefunguje..!?

Ďakujem, odkážem :)

Ehm... po prečítaní tohto posledného komentára si nie som istá, či sme sa pochopili. Tie pochvalné komentáre od teenagerov som spomenula len preto, že dávajú autorom motiváciu a podporu. Nie preto, že tí autori sú objektívne dobrí. Ale podpora spraví veľa. Možno dnes nie sú dobrí, ale pochvala ich nakopne do pokračovania, budú písať, písať, vypíšu sa a napokon sa stanú dobrými. Iste, niekto by povedal, že pochvala spôsobí zaspatie na vavrínoch. U mnohých ľudí to asi aj naozaj tak funguje. Závisí to od povahy. Ja mám nutkanie zlepšovať sa aj vo veciach, o ktorých mi nikto jakživ nepovedal kritické slovíčko. Skrátka ja sama viem, že nie sú dosť dobré. Napriek tomu mi aj v týchto oblastiach dobre padne neprehnaná pochvala. Aby som videla, či si moju prácu niekto vôbec všimol. Aby som vedela, že pár chybičiek prehliadnu a mohla som teda ubrať zo svojho perfekcionizmu, nebola pod tlakom dokonalosti, nezúfala si z každého preklepu.

Mnohí skúsení užívatelia serverov tvrdia, že pochvala spôsobí stagnáciu a iba kritika ženie vpred. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Pochvala totiž hlavne motivuje a kritika hlavne deptá. Aby sa autor vyvíjal ale súčasne na písanie nezanevrel, jedno i druhé musí byť správne podané a načasované. A obávam sa, že správne načasovanie je spočiatku viac pochvaly, neskôr viac kritiky (aj keď je to paradox, keďže autor je naopak spočiatku horší a neskôr lepší). Ale to je presne to, čo väčšina tých mladých autorov – ako si tak čítam komentáre – dostáva.

Čo sa týka knižky, ktorú som spomínala, tou som nemyslela tú, ktorú som vydala. Bola to iná knižka v žánri populárno-náučnej literatúry. Spätne si uvedomujem, že som ju v 16-tich začala písať preto, lebo som chcela svojmu okoliu niečo dokazovať. Po čase som však prišla na to, že som to nedokazovala tým správnym osobám a čo je horšie, nesprávnej osobe som dokázala úplný extrém, z čoho mám dodnes problémy. Ale to by bolo na inú debatu. Skrátka a jasne, motivácia nadobro zmizla. Lenže čo moja úbohá, z veľkej časti hotová knižka, pri ktorej som strávila desiatky až stovky hodín? Tá za nič nemôže a už vôbec nie za moje komplikované motivácie. A bola by škoda sa na ňu v tomto štádiu vykašľať. Prečo ju nedokončiť? V porovnaní s tým, čo som už urobila, mi nezostáva spraviť toho tak veľa. A mať v zálohe dokončenú knižku sa vždy oplatí. Šťastie praje pripraveným. Možno sa karta motivácií ešte obráti. A možno ju len prosto sprosto speňažím. Ani to predsa nie je na zahodenie. A načo tu vypisujem tento dlhý príbeh? Nuž nato, že takto podľa mňa môže uvažovať viacero teenagerov. Dobre, motivácie sa u nich časom pomenili aj s vkusom, ale ak ani v dospelosti nebudú považovať svoju dokončenú knižku za absolútny odpad (hoci dnes by ju už napísali inak, respektíve vôbec), podľa mňa sa budú snažiť tlačiť ju do vydavateľstva. Možno to ani nezačali písať s tým, že to raz vydajú (napokon, to ja tú populárno-náučnú knižku tiež nie), ale keď videli – možno na vlastné prekvapenie – že im to ide a že ich okoliu sa to páči, rozhodli sa to dotiahnuť do konca. Už len preto, že na toľko práce sa predsa nevykašlú. Úprimne, dúfam, že sa v tomto mýlim a že moje váženie si vlastnej práce bez ohľadu na okolnosti, za akých vznikla, je nejaký podivínsky extrém. Ale taká možnosť tu je.

P.S.: Ten komentár opraviť išlo, kým si k nemu nepridala ďalší – kým na komentár nevznikne odpoveď, dá sa na týchto stránkach editovať. :-)

Vidíš aj tu mám chyby v texte, ale to už je asi  tým, že píšem tak neskoro v noci, či skoro ráno? ja už sama neviem . Nuž a opraviť to nejde...:)

Adhara,   môžu byť vychvaľovaný na fórach do nebies, ale koľkí  z nich píšu. Nevieme, že? A naplno sa tomu venujú? To tiež nevieme, že?  Predpokladajme, že to bude asi tými nízkymi  nárokmi a tebou uvedenými dôvodmi .Takže načo sa deptať. Ja som jeden z tých starších pisateľov, teda ak pominiem, že sa cítim mlado. A možno ani nie som taká stará ba dokonca som nato neprišla v 16tke. Vidím tú konkurenciu. A čo? Mám sa z toho snáď : ,,pokockovať do guličky?“ To by som už nenapísala ani čiarku , lebo viem, že je v nej hromada chýb. Ale napr. mňa to neodradí aj napriek tomu, že sa potĺkam s problémami z ktorích som časť uviedla, veď ty už vieš o čom hovorím inak by si tu knihu nevydala.

A ten tvoj prístup bol z môjho uhla pohľadu správny. Nevzdala si sa a proste si šla. Nezahodila si to aj keď si vedela, že motivácia klesá a je na bode mrazu. A vidíš ako to dopadlo?

Tak sa venuješ aj inej činnosti, fajn. Máš iné priority nevadí. To, že som napísala, že ľudia robia hromadu iných vecí, neznamená, že je zlé. Vôbec som to tak nemyslela. Ide o to či ich dokončia. Chápeš?  V tvojom prípade  si sa rozhodla, že  napíšeš knihu a aj ju vydáš. Proste za tým šla a dokončila to. Ale teenageri takto nerozmýšľajú- myslím drvivá väčšina. Opravte ma ak sa mýlim- aj ja som bola raz teenagerom a viem ako to je. Hlava je úplne niekde inde.

 Takže výhodou nás , je to, ako myslíme, že ? ale to je zase uhol pohľadu . A keď si to dotiahla tak ďaleko, počkaj ešte to len začne a bude ťa to ťahať ´ďalej dopredu, lebo ťa to nakopne uvidíš. A už sa opäť rozpisujem...

Ej ej, neviem ktorá ťa kopla, ale nabudúce ju pošli aj za mnou :)

Nuž, je to možné, že drvivá väčšina teenagerov s písaním prestane. Na druhej strane, všetky dôvody, ktoré uvádzaš, možno okrem nedostatku motivácie, som mala aj ja – a neprestala som. A keď som to vydržala ja dlhú dobu prakticky bez povzbudivého slovka, prečo by to nevydržal niekto, kto je vychvaľovaný do nebies napríklad užívateľmi na fórach? Najčastejšie sa medzi sebou chvália práve teenageri – úlohu hrajú zrejme nízke nároky, kamarátske vzťahy, malý rozhľad. Tých, čo to vzdali po pár stránkach, ako som písala, bude zrejme veľa – ale keď niekto dokončí knihu či nedajbože –lógiu, podľa mňa si povie, že už len kvôli tej námahe, čo do toho investoval, MUSÍ preraziť. Aj ja mám taký príklad – v šestnástich som začala písať istú knižku, sršala som nadšením, no keď som už mala dve tretiny práce za sebou, prišlo vyhorenie. Ale povedala som si, že také obrovské množstvo práce predsa nespláchnem do záchoda, skrátka to MUSÍM dokončiť. Už len pre tú námahu musím. A tak v tom pokračujem, hoci je to pre mňa očistec. Mám iné priority? Áno. Ale toto dokončím už len preto, že som sa dostala tak ďaleko.

Podľa mňa práveže ani nie. Podľa mňa je to sakra skvelé! a máš fajn motto :)

Každý raz príde na to, že treba nemyslieť.

Nech ťa múza kope, píš, píš ďalej, mne osobne sa to páči :) som zvedavá na ďalšie :)

... tú vetu som myslel skôr ako všeobecnú radu do života. (Časom možno pochopíš, že ide o jednu z najlepších rád, akú Ti kto kedy dal :-)

O drobných problémoch s blogmi vieme, momentálne však riešime o máličko zložitejšie problémy (napr. ako vymôcť 50.000 euro, ktoré nám dlhujú skrachované predajne.) 

P.S. Adminovi som problém oznámil. Ak bude mať čas, možno sa na to pozrie (ak nerieši o máličko ťažšie veci.) Ďakujeme za trpezlivosť a budhistický prístup.

Taký Coelho začal písať myslím až po šesťdesiatke :) Času doooosť :)