ale ku komentáru sa "neodhodlal" nikto :D láska a spol., o tom už toho bolo popísané.. ale tu som našiel pár zaujímavých momentov, ktoré mi neprišli otrepané, napríklad celú prvú slohu by som vyzdvihol, tá ma fakt zaujala a dohnala k tomu, že som to celé rýchlo prečítal, len aby som sa k nej mohol vrátiť. Ale aj v ostatných strofách sa vždy našlo niečo.. "Tak nebež viac za iným! To ja som ten iný." - vypichnem napríklad. "Chcem pazúry zaboriť do tvojich brehov." tiež dobré, ale mám dojem, akoby som to už niekde čítal :P

Okrem toho to miestami okrem milostného malo i gastronomický rozmer :P napríklad pri "naplnení nehou" sa mi najprv vybavili košíčky plnené pudingovým krémom, namiesto autorom zamýšľaného zmyslu, čo je teda dosť smutné :D ale to len tak naokraj..

Inak hviezdy a Zem a tieto astronomické veci ja zas tak moc nepotrebujem k životu, to sú už také "prepláchané" slová používané hocakým lacným seladónom čo to hrá na romantika. Ale uznávam, že láska je vec oproti ktorej sme všetci takí malí, že tieto veľké slová sú na mieste.

Snažil som sa, aby to obsahovalo i čosi skryté. Minulý týždeň som bol obvinený z prvoplánovosti, tak dúfam, že táto to trochu napravila :)

Kostrbatý myslíš formou či významovo oproti zvyšku?

Väčšinou mi skritizujú posledné strofy :D ale krvavé hánky tam museli byť, tie si nesú už navždy svoje znamenie a každý deň mi to pripomínajú :P

Ale to by sme asi od niektorých chceli moc.. mne by napríklad stačilo, ak by aspoň odpovedali na môj alebo niečí prípadný komentár k ich vlastnému dielu.. nemyslím, že mi majú ďakovať alebo tak :D len aby človek mal aspoň pocit, že to vzali na vedomie a že ten čas strávený podrobným čítaním a komentovaním nebol úplne stratený a že ma trebárs nepovažujú za úplne bezvýznamný odpad spoločnosti, nehodný ani odpovede :)

Ja si tiež myslím, že na takú súťaž máš určite právo. Ako povedal Martin, pokiaľ ťa pravidlá vopred nevylučujú. 

Skôr by som to ale pri autorovi, ktorý už vydal knižku bral ako počin určitej odvahy, že sa vracia o stupeň nižšie, aby si overil svoje schopnosti. :-)  

Ďakujem za krásny komentár. 

Vážim si každého svojho čitateľa - čitateľku a takých, ktorí sa radi vracajú k mojim príspevkom obzvlášť. Čo viac si môžem ako autor priať? :-) 

S tým opakovaním dojmov, je to ako s láskou... Keď niekoho ľúbime, chceme mu to tiež opakovať. Nestačí to povedať len raz. Lebo dni sa míňajú a spomienky blednú. Treba ich oživovať! :-) 

Aj preto som veľmi rád, že si môj štýl ceníš a podobné komentáre si neodpúšťaš. Preto patríš medzi moje čitateľské múzy. :-)

S pozdravom,

Dušan Damián  

Prečo by si nemala právo? To že si vydala knihu ťa zo súťaže nevyraďuje, pokiaľ to nie je v propozíciách.

Ak je toto sladké, tak varujem, že pred koncom druhého dielu si radšej nachystajte riadnu dávku inzulínu. :-) “Sladkosť” ale nie je samoúčelná, ako som už písala, jej účelom je kontrast k totálne neromantickému pohľadu na ich vzťah zo strany štvorice vedcov. V literatúre ľúbim takéto kontrasty, nie jednostranný pohľad na vec.

Akú časť textu budú tieto pasáže tvoriť? Keďže ide o dve rovnocenné dejové línie, tak asi polovicu. :-) Ale nie, preháňam, veľkú časť tejto dejovej línie zaberá akcia. A keď už dôjde na posteľ, väčšinou aj v nej preberajú dôležitejšie témy. :-)

No a tá poviedka? Tá musí najskôr v šuflíku vyležať detské choroby, ako preklepy, opakovania slov, štylistické chyby a podobne. A potom uvidím. Uvažujem, či s ňou neskúsim dáku súťaž, i keď neviem, či mám na to ešte právo... a či na to vôbec mám. Lebo tá poviedka stojí len na jedinom nápade, ktorý mi síce pripadá originálny, ale nie je zase omračujúci...

„Často mlčím, lebo nemám čo povedať.” V tomto som na tom podobne. Ale ja sa aspoň z času na čas dokopem k tomu, aby som text, čo ma neoslovil, prečítala znova a znova, ak treba, a zosmolila k nemu nejaký názor. Keby sme to robili viacerí, aspoň by som ja nebola za tú zlú. :-)

Niekedy stačí posunúť latku a človek už má čo povedať. Ja som si zvykla hodnotiť príspevky relatívne, vzhľadom na priemernú úroveň tohto blogu.

Pridám sa do diskusie, a ako inak, v súlade so svojimi pocitmi. Často mlčím, lebo nemám čo povedať. Mnohé príspevky, hlavne tie veršované, nie sú krásne ani prosté, ale skôr prostoduché, tra-la-la, tak nejako. Nenesú v sebe prekvapivé spojenia slov či prekvapivé idey, neprinútia ma zastaviť sa, vrátiť sa o riadok-dva, prečítať si ich znovu a zamyslieť sa. Prešumia okolo mňa takmer bez stopy.

Krásne a s citom opísaná udalosť, ale bez akejkoľvek odbočky, aspoň náznaku, že slová, ktoré čítam, nie sú všetko, že zmysel za nimi a vedľa nich prekračuje rámec napísaných viet, je zápisom v denníku (neraz ufňukaným, ľútostivým), nie umením. V Smutnej jari, napríklad, je pekná atmosféra, pôsobivá posledná veta, ktorá pekne ukončuje kruh, ale ja som zvedavá, nestačí mi prežiť známy pocit (všetci máme babičky, alebo sme o ne už prišli, taktiež máme podobné zážitky a spomienky na ne...), chcem po náražke na tajomstvo, o ktorom vedeli len ony dve, dostať viac, aspoň trošku, niečo načrtnuté, naznačené...

No, rozpísala som sa. Teraz odpoviem na otázku, i keď mojou prirodzenosťou nie je reagovať... Vkladám sem svoje texty zo zvedavosti, aj to už len na nejaký čas. Testujem záujem. Vychádza mi to tak, že zakaždým vyvolám rozpaky (čo ma teší). Svoje veci vkladám aj inam, na LitWeb, kde sú reakcie iné (čo ma teší), no a ešte ich mám u seba, kde nie sú žiadne, lebo som komentáre zrušila (čo ma teší). Z toho aby sa jeden vysomáril...

Pekný deň všetkým a neberte sa tak sakramentsky vážne:)

Práve pred chvíľou som si čítala tvoje staršie príspevky a uvedomila som si, že podobný komentár som ti už raz napísala. :))) Lenže k tvojej tvorbe naozaj nemôžem nič iné dodať ani nič vytknúť. Si originálny a máš svoj štýl a to si cením najviac. :)